Stratené mesto Z
1 / 7
PREDSLOV
Zo zadného vrecka som vytiahol mapu. Zvlhla a pokrčila sa, čiary, ktorými som vyznačil trasu, vybledli. Hľadel som na svoje značky v nádeji, že ma vyvedú z amazonského pralesa a nezavedú ešte hlbšie.
Písmeno Z uprostred mapy bolo ešte vždy vidieť. Už mi však nepripadalo ako ukazovateľ smeru, skôr ako výsmech, ďalšie potvrdenie môjho bláznovstva.
Vždy som sa považoval za objektívneho reportéra, ktorý sa osobne neangažuje v jednotlivých udalostiach. Usiloval som sa zostať neviditeľným svedkom, aj keď iní často podliehali vlastným šialeným snom a posadnutostiam. Presvedčil som sám seba, že len preto som precestoval vyše šestnásťtisíc kilometrov z New Yorku do Londýna a odtiaľ k rieke Xingú, jednému z najdlhších prítokov Amazonky, preto som strávil dlhé mesiace štúdiom stoviek strán viktoriánskych denníkov a listov, preto som opustil ženu a ročného syna a rozšíril som si životnú poistku.
Povedal som si, že sem idem len zaznamenať, ako celé generácie vedcov a dobrodruhov posadla osudná túžba vyriešiť „najväčšiu bádateľskú záhadu dvadsiateho storočia“, ako sa to často opisovalo – kde leží stratené mesto Z. Predpokladalo sa, že staroveké osídlenie s ulicami, mostmi a chrámami sa skrýva práve v Amazónii, v najväčšom pralese na svete. V časoch lietadiel a satelitov zostáva táto oblasť posledným neprebádaným priestorom na mape. Stáročia znepokojovala geografov, archeológov, budovateľov ríš, hľadačov pokladov a filozofov. Keď na prelome pätnásteho a šestnásteho storočia prišli Európania prvý raz do Južnej Ameriky, boli presvedčení, že v pralese sa nachádza žiarivá krajina Eldorádo. Pri jej hľadaní zomreli tisícky ľudí. Neskôr mnohí vedci usúdili, že v takom nepriateľskom prostredí, kde je pôda chudobná na živiny nevhodná na pestovanie plodín, moskyty prenášajú smrteľné choroby a v pralesných húštinách striehnu dravce, nemohla vzniknúť nijaká vyspelá civilizácia.
Celá oblasť sa vo všeobecnosti považovala za pralesnú divočinu, za miesto, kde podľa opisu Thomasa Hobbesa neexistuje „nijaké umenie, nijaké písomníctvo, nijaká spoločnosť; a čo je najhoršie, vládne tam ustavičný strach a hrozí násilná smrť“. Kruté podmienky v Amazónii podporovali jednu z najvytrvalejších teórií vývoja ľudstva: environmentálny determinizmus. Podľa tejto teórie, ak aj niektorí z dávnych ľudí prežili v takých drsných podmienkach na našej planéte, málokedy sa povzniesli nad úroveň niekoľkých primitívnych kmeňov. Inými slovami, spoločnosť je zajatcom geografie. Keby sa mesto Z v tomto zdanlivo neobývateľnom prostredí napokon našlo, znamenalo by to viac ako žriedlo zlatého pokladu, viac než intelektuálnu zvláštnosť; ako v roku 1925 vyhlásili jedny noviny, „napísalo by to novú kapitolu dejín ľudstva“.
Bádatelia takmer celé storočie obetúvali všetko, aj vlastný život, pri hľadaní mesta Z. Pátranie po civilizácii aj po nespočetných mužoch, ktorí zmizli pri tomto úsilí, zatienilo aj viktoriánske dobrodružné romány Arthura Conana Doyla a H. Ridera Haggarda – čisto náhodou sa obaja inšpirovali práve pátraním po meste Z. Občas som si musel pripomínať, že všetko v tomto príbehu je pravdivé: filmovú hviezdu naozaj uniesli Indiáni; patrili k nemu kanibali, zrúcaniny, tajné mapy a vyzvedači; bádatelia zomierali od hladu, chorôb, po útokoch divých zvierat a zasiahnutí otrávenými šípmi; v stávke popri dobrodružstve a smrti bolo však pochopenie oboch Amerík, predtým ako Krištof Kolumbus pristál pri brehoch Nového sveta.
Keď som teraz skúmal pokrčenú mapu, na ničom z toho nezáležalo. Zdvihol som zrak na spleť konárov a lián naokolo, na muchy a moskyty, po ich štípancoch mi na pokožke zostávali krvavé šmuhy. Prišiel som o sprievodcu. Minulo sa mi jedlo a voda. Strčil som mapu do vrecka a s námahou vykročil, konáre ma udierali do tváre, kým som hľadal cestu von. Zrazu som zbadal, že medzi stromami sa čosi hýbe. „Kto je tam?“ zvolal som. Nikto mi neodpovedal. Medzi konármi sa mihla postava, na to ďalšia. Blížili sa ku mne, a ja som si po prvý raz položil otázku: Čo tu, dočerta, hľadám?