Prelet sťahovavých vtákov
1 / 8
Strašne som sa opil. Pil som v kuse tri dni. Nikdy v živote som nebol taký opitý. Pil som vodku a whisky. Na svete musí byť rovnováha. Na jednej strane Rusko a na druhej strane Amerika. Ak sa Rusko oslabí, musí nastúpiť Čína. Rovnováha je veľmi dôležitá. Všade. Ale najviac vo vzťahoch. Bez rovnováhy totiž neexistuje láska. A v živote je najdôležitejšia láska. Ale to viete. To vám tu nebudem vysvetľovať. Ešte teraz je mi zle, keď si na to spomeniem. Vlastne ani neviem, ako som to mohol vôbec prežiť. Pil som od rána do večera. Prázdne fľaše som hádzal pod umývadlo. Všetko sa strácalo v sivej hmle. Predmety sa pohybovali po horizonte. Všetko sa pohybovalo. Záchodová misa. Zubné kefky. Vykachličkované steny. Jediné, čo sa nepohybovalo, boli oči vlka, ktoré ma stále uprene pozorovali. Zdevastoval som si každú bunku svojho tela. Každý atóm. Celkom som sa zbombardoval. Všetko som zničil. Bol som v delíriu. Pil som v kúpeľni opretý o vaňu. Chcel som v alkohole utopiť celý svoj skurvený život. Jednu prázdnu fľašu som hodil do zrkadla, ktoré sa rozletelo na všetky strany. A bol pokoj. To zrkadlo ma dosť sralo. Už dlhšiu dobu. Nemal som rád toho chlapíka, ktorého som tam videl. Pozeral som na črepy, ktoré ležali okolo mňa. Bolo ich dosť. Keby som sa rozhodol, boli dosť ostré. A ešte som strašne nadával. Hovoril som najvulgárnejšie slová, aké si viete predstaviť. Hovoril som ich do seba. Pil som a strašne nadával. Z času na čas som zakričal: „Kokot, načo si mi to povedal?!“ To bola jediná veta, ktorú som vyslovil nahlas. Všetky ostatné vety som hovoril do seba. Mal som to pochopené. Korolenko sa mi pomstil. Ale najhoršie na tom všetkom bolo, že Nina mi to povedala. Spomenul som si na náš rozhovor na terase horského hotela. Nina mi povedala, že je na mňa nasadená. „Kokot, načo si mi to povedal?!“ Vtedy som to považoval za výbornú mystifi káciu. Ale prečo mi ukazovala tie obrázky s vlkmi? Prečo mi hovorila, že chce, aby sme mali spolu dieťa? Prečo hovorila, že si na mňa počká? Nedalo sa to pochopiť. Bolo to strašné zistenie. Bol to môj koniec. Celý čas som mal pustenú hudbu na plné gule. Čudujem sa, že to susedia vydržali. Počúval som stále dokola the Doors a Nirvánu. Break on Th rough, Waiting for the Sun, Rape me live, Lithium a hlavne Smells like teen spirit. Ležal som na dlážke a mal som hrozné kŕče v bruchu. Mal som také strašné bolesti, že som skoro zomrel. Videl som diery v mojej aure. Najväčšiu som mal tesne nad žalúdkom. Videl som tie diery a mal som hrozné bolesti.
Zvíjal som sa na tej studenej zemi a čakal som, kedy zomriem. A vtedy, keď som to mal už skoro isté, zrazu som sa začal zachraňovať. Nechcel som zomrieť opitý v kúpeľni. Zdalo sa mi to trochu lacné. Také slabošské. Chápete to?! Čo je to za smrť upiť sa na smrť?! Nemá to žiadnu myšlienku. Potom som si v tej opitosti spomenul na jeden trik, o ktorom som čítal v nejakej knihe. Priložil som si ruky na miesta, kadiaľ mi odchádzala energia a silou vôle som sa snažil vytlačiť bolesť mimo môjho tela. Zo začiatku sa mi nedarilo, ale nakoniec som to dokázal. Všetku tú bolesť som poslal späť do vesmíru. Musím vám ale povedať, že v kúpeľni sa pije krásne. Keď sa chcete poriadne opiť, mali by ste zaliezť do kúpeľne. Dobre sa tam rozmýšľa o živote. Ak teda máte skurvený život. V kúpeľni máte všetko poruke. Je tam záchod. Je tam umývadlo. Je tam sprchovací kút. Môžete tam fajčiť, koľko chcete. Môžete tam fajčiť od rána do večera a nezaseriete si dymom celý byt. A sú tam aj žiletky, keby vám bolo najhoršie. Keď som tam sedel taký opitý, rozmýšľal som ešte o jednej veci. Predtým, ako som sa zamiloval do Niny, som neznášal, keď ma niekto fotil. Nepáčili sa mi zábery v digitálnom fotoaparáte. Muž na obrázkoch sa tváril celkom inak, ako som si myslel, že sa tvárim ja. Aj držanie tela mal iné. Také neosobné. Mierne zakomplexované. Starecké. Aby som bol celkom presný, také pridrbané. Muž na záberoch bol niekto celkom iný. Nebol som to ja. Nevedel som sa s ním stotožniť. Nemohol som s ním súhlasiť. Preto som obrázky vždy vymazal. Vymazal som vždy skoro všetky zábery, lebo nevystihovali to, čo som vo vnútri cítil. Ako je to vlastne v našom živote? Niečo si o sebe myslíme, nejako sa správame, nejako sa nastavíme a realita je diametrálne odlišná. Zrazu sa dozvieme, že ľudia okolo vidia niečo celkom iné. Ľudia okolo vôbec neakceptujú náš názor. Je to dojímavé, ale je to tak. Niekedy zistíme, že naša chôdza nie je vôbec príťažlivá. Naše pohyby nevzbudzujú rešpekt. Naše vety nie sú vôbec vtipné. Nikto sa na nich nesmeje. Je to zvláštne. Niekedy na fotografiách vidíte celkom cudzích ľudí. Nemáte ich radi. Zostáva jediná možnosť. Zábery vymazať. Potom nemáte žiadne fotografie...
Alexander Halvoník: Heribanovo hľadanie seba a čitateľa Myslím, že niečo ako autorský program skutočne existuje. Autor ho nosí v sebe a nemusí ho vešať každému na nos, ale napriek tomu, že sa pre svoju zložitosť ťažko realizuje, trvá na ňom aj vtedy, keď, povedzme, nepíše nijakú knihu. To je prípad Jozefa Heribana. Autor je absolvent bratislavského konzervatória a na Filozofickej fakulte vyštudoval estetiku a slovenčinu. Táto profesná orientácia zjavne tvorí i portfólium jeho umeleckého programu. Bol ako dramaturg spolutvorcom mnohých filmov, televíznych a rozhlasových produkcií, ktorými sa Slovensko blyslo v blízkom i ďalekom zahraničí, ale k prozaickej tvorbe sa akosi neponáhľal a dostal sa k nej až po tom všetkom. Som presvedčený, že najmä kvôli svojmu náročnému programu. Lebo to, čo predviedol vo svojej románovej či novelistickej prvotine Niekto na mňa stále píska (1996), je ľahké čítanie iba na prvý pohľad. Rovnako zjavné je však i to, že Heriban týmto pôvabným dielkom vytvoril prototyp prózy, ktorá sa vymaňuje zo zajatia smrteľne vážneho estetizmu vládnuceho takmer pol storočia, ale i to, že neašpiroval ani na drsnú prvoplánovosť ani na prešpekulovanú rafinovanosť postmodernických výziev, ktoré v eufórii z demokracie zapĺňali literárne ovzdušie v čase vyjdenia debutu, a celkom príznačne si tento nenápadný skvost takmer nevšimli. Niečo podobné sa však prihodilo i dvom ďalším Heribanovým románom, ktoré vyšli v rozpätí dvoch posledných rokov prvého desaťročia nového tisícročia a ktoré sú spolu s prvotinou súčasťou tohto nezvyčajného súboru: reakcie na ne si väčšmi všímali ich vonkajšiu atraktivitu ako ich vnútornú motiváciu.
Prozaický program Jozefa Heribana možno najvýstižnejšie charakterizuje citát z prvej knihy, v ktorom osemnásťročný rozprávač v konsolidačnom období sedemdesiatych rokov hovorí: „Chcel som strašne napísať knihu, ktorá by sa stala bestsellerom. Vzrušujúcu, pravdivú, šokujúcu a pritom nežnú a citlivú.“ Nič viac, nič menej, to v podstate chce každý. Lenže Heriban píše toto predsavzatie mladého konzervatoristu ako zrelý muž, ktorý nielenže má prečítanú najkvalitnejšiu svetovú literatúru, ale ktorý vie, že vzrušenie, pravda, neha a cit sú v literatúre až priveľmi zradné živly, a ešte zradnejší je čitateľ. Ten, ktorý podlieha sugescii ešte ľahšie ako spisovateľ. Napriek tomu autor trvá na svojom a napíše dielo, ktoré, ako sa ukáže, sa možno nestalo bestsellerom, ale pretrvalo a po sedemnástich rokoch sa číta rovnako atraktívne ako vtedy, keď uzrelo svetlo sveta. Mohlo sa stať bestsellerom, ale slovenská pospolitosť mala zas raz iné starosti ako čítať dobré bestsellery. Heribanova prvá knižka je predovšetkým posadnutá hudbou. Je presne taká, ako si ju predstavoval mladý konzervatorista, očividne stelesnený životný pocit autora: svieža, vrúcna, nežná, vtipná, rozmarná, vzrušujúca, dojímavá a netradične sexi. Je akoby na dúšok vyrozprávaná jedným rozprávačom s darom videnia iných, s milosťou porozumenia, s túžbou dávať a s prekliatím osamotenia. A keďže vitalita rozprávania stojí na konkrétnostiach, priam vťahuje do seba veci naoko presahujúce strastiplný i slastiplný príbeh rozprávača a robí ho súčasťou iných vecí, iných osudov, iných procesov. Tabu, zákazy, zamlčané osudy, odhalené pravdy, zrady, vzdialené súvislosti sa vracajú do bytia mladého hrdinu, ktoré sa odrazu premieňa na bolestno-slastné svedectvo. Zmätený konzervatorista, pre ktorého má veľký vták približne takú istú hodnotu ako hudobný sluch, sa pozvoľna stáva skúsenosťou generácie, ktorá v sebe nosí stáročné schizmy premenené na vojny a revolúcie, hrôzy a kataklizmy, krivdy, pokrivenosti, zvrátenosti a nezvratné obludnosti. Odrazu ostáva sám s celým týmto nákladom, sám s hudbou a umením v sebe, sám so svojou predsa len neotrasiteľnou vierou v dobro lásku a porozumenie. Sám ako dôsledok rozpadu integrity sveta, civilizácie, spoločenstva sprevádzaného rozpadom identity jednotlivca. Tým sa svet podobá jemu, tým sa on podobá svetu. A celý text knihy žije, je sebavedomý, agresívny, ale je i navýsosť citlivý a nikdy neubližuje.
V takejto východiskovej existenciálnej situácii zachytil Heriban po dvanásťročnej pauze hrdinu i v druhom románe Intimita vlkov (2008). Je to však celkom iná kniha ako debut. Je tak trocha kamuflážou ikon 20. storočia, tak trochu ironizáciou televíznych seriálov a mediálnej a reklamnej manipulácie, ale je opäť aj vážnou výpoveďou o citových deficitoch generácie a hľadaní východísk pre človeka strateného v bludiskách postmoderného sveta.
Jej hrdina má tiež nepochybne autobiografické črty zatraktívnené nie celkom jednoznačnou identitou, ale to, čo v sebe nosí, je predovšetkým pocit osamelosti prekrytý hudbou a dobrodružstvom. Kniha sa naozaj stala bestsellerom, no zaiste nielen preto, že ním chcela byť a že to s celým svojím kozmopolitizmom dobre zahrala na čitateľa. Skôr preto, že autorovi sa podarilo v postave s „dobitým egom“ nájsť aj „muža s peknou fantáziou“.
Práve tento kontrastný koncept hrdinu je zárukou jeho literárnej i čitateľskej príťažlivosti. Michal Mayer je tvrdý pragmatik s mimoriadnou predvídavosťou, schopný hrať na všetky strany hoci aj špióna, ale keď ide o ženy, je to predovšetkým estét a výskumník tajomných svetov erotiky, v ktorých sa ako v hudbe dá nájsť nielen azyl, ale aj spochybnený zmysel života. A keď ide o deti, jeho nezištná láska naozaj nepozná prekážky a priam navádza postaviť sa proti absurdite sveta.
Heriban perfektne fabuluje jeho príbeh prerušovaný medzihrami, ktorý by sa mohol po všetkých tých zlých predtuchách, zradách a osobných prehrách skončiť samovraždou, keby sa neskončil celkom inak: novým začiatkom. Nemanželský syn, ktorý na protest pred prázdnotou svetských vecí a vzťahov predstiera autizmus, ho okradne, aby pomohol zruinovanej matke v núdzi. Je to čin, ktorý napokon oslobodzuje a dáva skutočné krídla i zázračne vzkriesenému otcovi samovrahovi na invalidnom vozíku: „Jediné, čo po nás zostane, je to, čo urobíme pre druhých“.
Do tretieho románu s názvom Posadnutosť (2009) vstupuje celkom iný Mayer. Už sa nevolá Michal, ale Ezra (ten, ktorý pomáha), a už nepestuje svoje sny v sebe, ale usiluje sa dať dohromady rodinu stroskotancov, ktorú odstredivé sily osamotenia rozohnali po všetkých kútoch sveta. Pretože rodina s matkami, dcérami a vnučkami je základom vzťahov, ktoré tak veľmi chýbajú aktérom tejto citovej drámy. Do jej dejov vstupuje väčšina postáv z predchádzajúceho románu. Všetky sú ťažšie o nové skúsenosti s rozchodmi, so samotou, majú deti, ktoré nečaká lepší osud. Ezra je posadnutý citmi a láskou, ktoré sa stratili v necitlivosti a v neláske. Miluje už len jednu ženu a nádherne, s tantrickou dôslednosťou sa s ňou miluje, keď na to obaja dozrejú. V medzihrách sa v mystických letoch letí k slnku, v rozhovoroch sa uvažuje o Bohu. Deje zaľudňujú postavy z náboženskej mytológie rôznych civilizácií, pribúda mystiky, symboliky, tajomstva. Zo života sa opäť stáva tajomná šifra, ale život nadobúda smer: láska, krása, slnko.
Alexander Halvoník