„Viem, kto zabil sudcu Fawcetta,“ vyhlásim s čo najvážnejšou tvárou. Chvalabohu, neusmeje sa. Hojdá sa na stoličke, ťahá sa za bradu a prikyvuje. „A odkiaľ máte tú informáciu?“ „Poznám vraha.“ „Stretli ste sa tu, alebo vonku?“ „To vám nemôžem povedať, pán riaditeľ. Ale hovorím pravdu. Z toho, čo som čítal v novinách, usudzujem, že vyšetrovanie FBI nikam nevedie. A ďalej sa už nepohne.“ Pokiaľ ide o disciplínu, som čistý. Nikdy som neodvrával nadriadeným. Nikdy som sa nesťažoval. V cele neskrývam nijaký kontraband, ani len vrecúško cukru z jedálne. Nehrám hazardné hry ani nepožičiavam peniaze. Viacerým spoluväzňom a niekoľkým civilistom vrátane riaditeľa som pomohol s právnickými problémami. Knižnicu udržiavam v bezchybnom poriadku. Na to, že som väzeň, som dosť dôveryhodný. Riaditeľ sa predkloní a vycerí žlté zuby. Pod slziacimi očami má tmavé kruhy. Oči pijana. „Budem hádať, Bannister. Chcete sa o tú informáciu podeliť s FBI, dohodnúť sa a vypadnúť z väzenia.“ „Máte pravdu, pane. Taký je môj plán.“ Nakoniec predsa len prichádza smiech. Dlhotrvajúci piskľavý chichot, sám osebe komický. Keď sa riaditeľ upokojí, spýta sa: „Kedy vás majú prepustiť?“ „O päť rokov.“