Bojová pieseň tigrej matky
1 / 6
Čínska matka
Mnoho ľudí sa čuduje, ako je možné, že čínski rodičia vychovávajú také úspešné deti. Ako to, že sa im darí produkovať tak veľa matematických géniov a zázračných hudobníkov, a dokázali by to aj oni? Nuž, ja im môžem prezradiť ako na to, pretože ja som vychovávala svoje dve dcéry. Sophia a Louisa nikdy nemohli:
- prespať u kamarátok
- ísť sa hrať ku kamarátkam
- hrať v školskom divadle
- sťažovať sa, že nehrajú v školskom divadle
- pozerať televízor alebo hrať počítačové hry
- vyberať si mimoškolské aktivity
- dostať inú známku ako jednotku
- nebyť najlepšími vo všetkom okrem telesnej výchovy a hraní divadla
- hrať na iný hudobný nástroj, ako je klavír alebo husle
- nehrať na klavíri alebo husliach
Výraz „čínska matka“ nepoužívam v užšom význame. Nedávno som sa stretla s veľmi úspešným bielym chlapíkom z Južnej Dakoty (v Spojených štátoch vystupuje v televízii), a keď sme sa rozprávali o svojich skúsenostiach, zistili sme, že jeho otec, robotník, bol jednoznačne čínskou matkou. Poznám niekoľko kórejských, indických, jamajských, írskych a ghanských rodičov, ktorí by tiež spĺňali tieto kritériá. Naopak, poznám matky čínskeho pôvodu (takmer bez výnimky sa narodili na Západe), ktoré nie sú čínskymi matkami, či už zámerne, alebo nie. To isté sa týka i výrazu „západní rodičia“. Je veľa druhov západných rodičov. Dokonca sa odvážim tvrdiť, že západní rodičia sa viac odlišujú čo do spôsobu výchovy ako čínske matky a otcovia. Niektorí západní rodičia sú prísni, iní sú uvoľnenejší. Existujú rodičia rovnakého pohlavia, ortodoxní židovskí rodičia, osamelí rodičia, bývalí hipisáci, rodičia pracujúci ako investiční bankári a rodičia slúžiaci v ozbrojených zložkách. Títo „západní“ rodičia sa nemusia nutne podobať, takže keď používam výraz „západní rodičia“, je jasné, že neopisujem všetkých západných rodičov – podobne ako nemyslím termínom „čínska matka“ všetky čínske matky. Nech už je to akokoľvek, dokonca i keď si západní rodičia myslia, že sú prísni, zvyčajne sa to ani len nedá porovnať s čínskymi matkami. Mám západných priateľov, ktorí si o sebe myslia, že sú prísni, ich deti však cvičia na hudobnom nástroji len polhodinu denne. Najviac jednu hodinu. Pre čínsku matku je prvá hodina len začiatok. Až dve a tri hodiny sú tvrdým orieškom. Napriek citlivosti na kultúrne stereotypy existuje neuveriteľne veľa štúdií, ktoré poukazujú na výrazné a vyčísliteľné rozdiely medzi Číňanmi a západniarmi, pokiaľ ide o výchovu detí. V istej štúdii zahŕňajúcej 48 čínskych matiek (prisťahovalkýň) a 50 západných amerických matiek sa píše, že takmer 70 percent západných matiek povedalo, že „vynucovanie si akademických úspechov nie je pre deti dobré“ alebo že „rodičia musia v deťoch živiť predstavu o tom, že učenie je zábava“. Ani jedna čínska matka si to naopak nemyslela. Drvivá väčšina čínskych matiek bola toho názoru, že ich deti musia byť „najlepší“ študenti, že „akademické výkony odrážajú výkon rodiča“ a že ak deti neexcelujú v škole, je to „problém“ a rodičia „zlyhali“. Iné štúdie naznačujú, že v porovnaní so západnými rodičmi trávia čínski rodičia približne desaťkrát viac času denne bifľovaním so svojimi deťmi. Západné deti sa naopak častejšie zapájajú do športových tímových aktivít. Tým sa dostávam k poslednému, čo chcem povedať. Niekto si azda myslí, že americký športový rodič je ekvivalent čínskej matky. Nie je to ale tak. Na rozdiel od západnej futbalovej mamy, ktorá „taxíkuje“ svojich potomkov od jedného športového podujatia na ďalšie, je čínska matka presvedčená, že:
- škola je vždy na prvom mieste
- jedna mínus je zlá známka
- jej deti musia byť v matematike vždy dva roky popredu pred spolužiakmi
- dieťa sa nikdy nemá na verejnosti chváliť
- ak dieťa nesúhlasí s učiteľom alebo trénerom, vždy sa treba postaviť na učiteľovu alebo trénerovu stranu
- dieťaťu možno povoliť len také činnosti, pri ktorých napokon možno získať medailu
- tá medaila musí byť zlatá
5
Generačný úpadok
Jedna z mojich najhorších nočných môr je úpadok rodiny. Staré čínske príslovie hovorí, že „prosperovať môže rodina len tri generácie po sebe“. Stavím sa, že ak by sa niekto s empirickými schopnosťami pustil do dlhodobej štúdie o medzigeneračných rozdieloch vo výkone čínskych prisťahovalcov, ktorí prišli do Spojených štátov ako univerzitní študenti alebo vyučení robotníci v priebehu posledných päťdesiatich rokov, našli by pozoruhodne podobný vzorec. Vzorec by bol asi takýto: Generácia prisťahovalcov (ako moji rodičia) pracuje najtvrdšie. Mnohí začínali v Spojených štátoch takmer bez akýchkoľvek prostriedkov, pracovali však bez ustania, až kým sa z nich nestali úspešní inžinieri, vedci, doktori, akademici či obchodníci. Vyrástli z nich extrémne prísni a takmer fanatickí rodičia. („Zjedz, čo máš na tanieri!“ – „Prečo používaš tak veľa saponátu?“ – „Načo by si chodila do kaderníctva? Ja ti ostrihám vlasy krajšie.“) Investovali do nehnuteľností. Nepili. Všetko, čo robili a zarobili, vložili do vzdelania a budúcnosti svojich potomkov. Nasledujúca generácia (moja) sa ako prvá narodila v Amerike. Zvyčajne sme veľmi schopní. Hráme na klavíri alebo/a husliach. Študovali sme na elitnej univerzite. Väčšinou sme špecialisti – právnici, lekári, bankári, televízni hlásatelia. Zarábame viac ako rodičia, ale sčasti je to spôsobené tým, že sme mali lepšie finančné zázemie a pretože do nás rodičia tak veľa investovali. Nie sme takí sporiví ako naši rodičia. Radi si vypijeme nejaký ten koktail. Ženy sa často vydávajú za bielych mužov. Nie sme takí prísni na svoje deti, ako boli naši rodičia na nás. Ďalšia generácia (ku ktorej patrí Sophia a Lulu) je tá, ktorá ma okráda o spánok. Vďaka tvrdej práci svojich rodičov a starých rodičov sa táto generácia narodila do pohodlia, aké poskytuje vyššia stredná trieda. Od detstva vlastnia množstvo kníh v pevnej väzbe (takmer zločinecký luxus podľa názoru ich rodičov-prisťahovalcov). Majú bohatých kamarátov, ktorých rodičia odmieňajú za dvojky. Navštevujú alebo nenavštevujú súkromné školy, no tak či onak sa chcú obliekať do drahých, značkových šiat. Napokon, a toto je najtvrdší oriešok, je táto generácia presvedčená, že ústava Spojených štátov im garantuje občianske práva, a preto nedychtia poslúchať rodičov a ignorujú ich rady ohľadom profesionálnej dráhy. Skrátka a dobre, všetko poukazuje na to, že táto generácia sa rúti do záhuby.
Ale nie, pokiaľ som tu ja. Len čo sa Sophia narodila a ja som sa pozrela na jej rozkošnú a múdru tváričku, rozhodla som sa nedovoliť, aby sa jej to stalo. Nechcela som vychovať zmäkčilé, požadovačné dieťa. Nedovolím, aby moja rodina upadla. To je jeden z dôvodov, prečo som trvala na tom, že sa Sophia a Lulu musia venovať klasickej hudbe. Vedela som, že sa nebudú cítiť ako chudobné prisťahovalecké deti. Nedal sa obísť fakt, že žijeme vo veľkom starobylom dome, vlastníme dve pekné autá, a keď ideme na dovolenku, bývame v dobrých hoteloch. Ale mohla som sa pričiniť o to, aby boli Sophia a Lulu hlbšie a kultivovanejšie ako moji rodičia a ja. Klasická hudba je protikladom úpadku, protikladom lenivosti, vulgarity a rozmaznanosti. Týmto spôsobom by mohli moje deti dosiahnuť niečo, čo som ja nedosiahla. Bolo to tiež previazané s bohatou kultúrnou tradíciou mojich dávnych predkov. Moja protiúpadková kampaň pozostávala aj z iných súčastí. Podobne ako moji rodičia i ja som trvala na tom, aby Sophia a Lulu rozprávali plynule po čínsky a dostávali len čisté jednotky. „Vždy si odpovede trikrát prekontrolujte,“ povedala som im. „Ak nepoznáte nejaké slovo, nájdite si ho v slovníku a naučte sa presnú definíciu.“ Aby neboli Sophia a Lulu rozmaznané a dekadentné ako malé Rimanky, trvala som tiež na tom, aby manuálne pracovali. „Keď som mala štrnásť rokov, vykopala som celkom sama len s čakanom a lopatou bazén pre otca,“ vravievala som dcéram neraz. Vlastne je to pravda. Bazén bol síce len meter hlboký a mal tri metre v priemere a poslali mi ho v balíku, ale skutočne som jamu preň vykopala sama (na zadnom dvore chaty pri jazere Tahoe, na ktorú otec roky šetril). „Každú sobotu ráno sme so sestrou povysávali celý dom. Poupratovala som kúpeľne, pokosila trávnik a narezala som drevo. Raz som pre otca spravila záhradnú skalku, do ktorej som nanosila kamene, pričom každý vážil vyše dvadsať kilogramov. Preto som taká odolná,“ rozprávala som im s obľubou. Chcela som, aby čo najviac hrali na klavíri a husliach, preto som od nich nevyžadovala rezanie dreva či kopanie bazénu. Nútila som ich však tak často, ako sa len dalo, aby nosili plné koše s bielizňou hore a dole po schodoch, aby vynášali v nedeľu smeti a postarali sa o svoje kufre, keď sme boli na cestách. Jed mal na to celkom opačný názor. Prekážalo mu, keď videl, ako sa dievčatá ohýbajú pod ťažkou batožinou, a neustále sa obával o ich chrbtice. Keď som im vštepovala tieto lekcie, mala som na mysli to, čo mi vravievali rodičia. „Buď skromná, zdržanlivá, nenáročná,“ napomínala ma matka. Prirodzene, že tým v skutočnosti myslela, že najprv sa mám predovšetkým pousilovať, aby som niečo dosiahla, a potom sa tým skromne a zdržanlivo nemám vystatovať. Jedným z primárnych otcových pravidiel bolo: „Nikdy sa nesťažuj a nevyhováraj. Ak sa ti vidí, že sa k tebe v škole správajú nespravodlivo, pracuj dvakrát tak usilovne a dobre ako doteraz.“ Tieto princípy som sa snažila vštepiť i Sophii a Lulu. A vyžadovala som toľko rešpektu od dievčat, ako vyžadovali odo mňa moji rodičia. V tom som však zlyhávala. Keď som bola dieťa, hrozila som sa nesúhlasu rodičov. To však neplatilo pre Sophiu a najmä nie pre Lulu. Amerika pôsobí na deti akosi inak ako čínska kultúra. V čínskej kultúre by deťom ani len nenapadlo, aby spochybňovali svojich rodičov či ich neposlúchali alebo im odvrávali. V americkej kultúre deti z kníh, televíznych seriálov a filmov bodujú svojim pohotovým odvrávaním a prejavmi nezávislosti. Zvyčajne potrebujú životnú lekciu rodičia – a deti im ju udelia.