Slovenské horory
Biznismeni
Bolo to také jednoduché. Stačilo mať kvalitný papier a dobrú farebnú kopírku. A ešte čas, ktorého mal zhodou okolností habadej. No a že ešte aj šikovného chytráka, ktorý sa vyzná – to už bolo samozrejmé. To však takisto nebol žiadny problém a ani to nič nestálo. Tým chytrákom bol totiž on sám a už oddávna, vari už od prenatálneho veku. Ktovie, či po otcovi, alebo po matke. Lebo matka mala podľa jemu dostupných, nepochybne škodoradostných zdrojov už v dvadsiatich za sebou aj svoju budúcnosť, a tak si ulovila staršieho zazobaného kmeťa. Teda jeho otca. No ani ten nebol hlupák a cez šikovného advokáta si pozichroval majetok spred manželstva pred dlhými pestovanými prštekmi svojej milovanej, i keď v poradí už druhej novomanželky. Veď čo už mal iné urobiť, keď tá zdedila po svojej matke, teda jeho svokre, len dedičný hriech. A tak si všetci traja veselo spolunažívali, až na to, že synáčik im akosi nestačil s dychom. Nie žeby bol dýchavičný, to len jeho peňaženka malo podstatne tenšie kontúry, ako bol finančný apetít jej majiteľa. No a keďže, ako už bolo naznačené, jeho sploditelia neboli mechom udretí, peňazovod smerujúci z ich účtov k ich tínedžerskej ratolesti bol dosť priškripnutý. Inými slovami, synáčik mával vzhľadom na svoj spôsob života často peňažné suchoty. No a takýto „status“ medzi jeho kámošmi a hlavne kámoškami nebol vôbec „trendy“. S tým bolo treba niečo robiť. Ale čo…? Na gymnáziu to šlo z ním dole kopcom a na brigádnické vykladanie vagónov nezdedil proletárske vlohy. A tak prišiel na ten nápad. Od nápadu po jeho realizáciu netrvalo viac než týždeň, a v rukách držal veľmi zaujímavý a nepochybne i dôležitý papier. Nebol síce v tvare maturitného vysvedčenia, ba veľkosťou mu nesiahal ani po päty, no za vhodnej konštelácie hviezd mohol v jeho živote zmeniť oveľa viac, než ten od jeho stredoškolskej alma mater. Navyše, vzhľadom k maturite na streche bol oným povestným vrabcom v hrsti. Obracal ho v rukách spredu i zozadu, pozoroval vo svetle i v protisvetle, s lupou i bez nej, a čím ďalej, tým viacej sa mu páčil. Nech porovnával ako porovnával, všetko bolo skoro navlas také, ako na jeho originálnej predlohe. Jediné, čo ho trochu iritovalo, bola holografická „ozdôbka“ pri pravom okraji. Tá jeho tam síce bola, no holografická ani náhodou – zase až také zázraky otcova kopírka nedokázala. I na to mal však riešenie. Aby pozorné oko nejakej zvedavej baby pri pokladni nebolo znepokojené, bude bankovku podávať rubom nahor, prípadne tú prekliatu lesklú ozdobu pri podávaní prekryje prstami. Nebol trochár a preto niektoré detaily úmyselne prehliadal a sústredil sa na to podstatné. Najmä na číslo 50, ktoré ho zvlášť fascinovalo. Tá päťdesiatka bola akoby prísľubom, že sa všetko zmení, že sa stane iným človekom. Hlavne však podstatne bohatším, než doteraz. Pravdou je, že sprvoti mal v pláne produkovať čosi hodnotnejšie, napríklad stovku. No všimol si, že týmto je pri pokladniach venovaná väčšia pozornosť, ba i fialovým svetielkom si ich spravidla prezerajú. Tak takéto skúmanie sa mu vôbec, ale vôbec nepozdávalo a preto ostal pri skromnejšom čísle, ktoré však bolo zároveň nenápadnejšie a teda aj životaschopnejšie.
Nevdojak mu prišlo na myseľ akési archaické slovenské príslovie, že „babka k babce, budú kapce“, i ním bleskovo modifikovaná verzia: „päťdesiatka k päťdesiatke, nemusím sa prosiť matke“. Až ho prekvapilo, že aký je všestranne vynaliezavý. Veru, i básnikom by mohol byť, škoda by ho bolo k vagónom. No a keďže tvrdí, že „Komu sa nelení, tomu sa zelení“, na stole pred farebnou kopírkou v pracovni jeho otca tak bolo jedného dňa naukladaných presne desať takýchto pekných, milých a príťažlivých papierikov. Neboli síce zelené ako vraví príslovie, no ich hnedá farba pôsobila na jeho zrak ešte lahodnejšie ako zelená. Už len ich minúť v správny čas na správnom mieste a za správnu vec. O tom bolo treba ešte rozhodnúť.
Do podvyživenej peňaženky vložil „novovyvinutú“ bankovku, ktorú predtým ešte pár minút opatrne šúchal a jemne zašpinil, aby jej novota nebola podozrivá. Ostatných deväť spolu s originálom schoval vo svojej izbe, veriac, že ich čas zanedlho príde. Treba len odskúšať prvý exemplár, a ak sa bez problémov ujme, prídu na rad ďalšie. Tie zhotovené, i tie, ktoré ešte len čakajú na svoje zrodenie v lone kvalitnej fotokopírky. Veď papiera i tonerov má dosť a času tiež. Len to musí robiť tak, aby si to jeho milovaní rodičia nevšimli. Prichádzali domov síce väčšinou až večer, ale čert nespí. Samozrejme, zvyšné odrezky i pokazené kópie musia preč. Buď do skartovačky v pracovni alebo ešte lepšie, niekde do ohňa. Tak. Noro predsa nie je včerajší, myslí na každú maličkosť. I na takú, kde začať s realizáciou svojho skoro umeleckého diela. Musí to byť miesto, kde je poslabšie svetlo a nejaká stará fuchsľa predavačka s poldecákmi na očiach. Alebo naopak, kde je frmol, kopa ľudí, a kde niet času na prílišné skúmanie a ňúranie. No veď uvidí, čo mu príde do cesty prvé.
Peňaženku vložil do zadného vrecka riflových nohavíc, navliekol na seba vetrovku s ka-pucňou a postavil sa pred zrkadlo na chodbičke. Na oči si založil tmavé okuliare a kapucňu stiahol na hlavu. Chvíľku sa pozoroval, no nakoniec usúdil, že to vyzerá skôr podozrivo, ako dôveryhodne. Veď sa nechystá vylúpiť banku, ale iba oklamať pokladníčku v nejakom pajzli. Kapucňu sklopil na chrbát, no okuliare si ponechal. Zo zrkadla naňho pozerala celkom prívetivá tvár mladíka, o ktorej by nikto nepovedal zlého slova. Keď k nej ešte pridal jemný úsmev, dojem bol dokonalý.
„Ide sa na vec. It´s now or never!“, zaspieval si potichu a pribuchol za sebou dvere bytu.
Na veľkom parkovisku pred hypermarketom bolo ľudí a áut ako maku. Všade snehová čľapkanica, slnka nikde. Chladno. Jeden z dní, ktoré treba nejakým spôsobom prežiť. Ani Dezidera to počasie netešilo, radšej by posedel v nejakej kaviarni alebo doma pri svojich. No realita bola iná: sedel v aute a číhal. Ba vlastne číhali, lebo mal aj spolujazdca – i keď momentálne skôr spolusediaceho. Laco bol jeho kámoš a spoločník, no nemal podnikateľského ducha. Vozil ho so sebou pre istotu, že keby náhodou chcel niekto narušiť jeho „podnikateľské“ úsilie. Bol tak skôr za bodygarda, lebo vedel dobre a hlavne rýchle narábať nožom. Mal to i v papieroch, teda v trestnom registri, veď kto by si to už nechal napísať na čelo. A pravdou je, že dvaja sú dvaja, i keď sa potom treba deliť. No keďže sa nedelili fifty–fifty, šlo to. Pár percent zo zisku Dežo ľahko oželel, a napokon, čo ľahko prišlo, mohlo aj ľahko odísť.
Z CD prehrávača rapčali raperi a zdalo sa, že i napriek tomu Laco drieme. Nie tak Dezider, jeho orlí zrak pozoroval cez čelné sklo nie práve najnovšieho modelu mercedesa priestor pred sebou. Čakal na vhodný okamih, lebo vedel, že bez práce nie sú koláče. I keď v jeho prípade slovo práca nebolo asi to najpresnejšie vyjadrenie. S vyjadreniami si však nikdy hlavu nelámal. Biznis je biznis. Ibaže práve dnes nezačal práve najlepšie.
Do mesta na východe prišli hneď ráno po troch hodinách jazdy. Odbočili na pumpu – bolo treba natankovať; mercedes si žiadal svoje. Už–už chcel Dežo zastaviť pri čerpacom stojane, keď si obďaleč pri vzduchovom kompresore všimol chlapíka, manévrujúceho pri kolese oktávie. Nepochybne dofukoval pneumatiku. V Dežovi sa ihneď prebudil obchodný duch. Zabrzdil auto, vypol motor a s roztvorenou automapou v ruke sa podľa osvedčeného scenára milo privravel staršiemu chlapíkovi, čupiacemu pri kolese. Že či mu nevie poradiť, ako sa dostanú odtiaľ smerom na Michalovce. Chlapík doskrutkoval umelohmotnú krytku na ventil pneumatiky, vstal a na mape mu stručne vysvetlil, čo Dežo vedel aj bez neho. „Cestovateľ“ slušne poďakoval, aby nebolo pochýb, že aj Rómovia vedia byť na úrovni. Hneď na to sa ležérnym krokom vrátil k autu, čosi z neho vybral a vrátil sa späť k oktávii. Prekvapenému mužovi zohnutému už pri ďalšom kolese sa znovu poďakoval, ukázal mu škatuľku s elektrickým holiacim strojčekom a veľkodušne ju cez otvorené okno auta pohodil na zadné sedadlo.
— Vy ste bol taký ochotný, dobre ste nám poradil a to sa cení. Mne to chýbať nebude, tak nech vám slúži. Máme ich vácej, lebo sme robili v Čechách v závode, kde ich vyrábajú, no nemali peníze na výplatu a tak nám dali tovar, — dodal, vysvetľujúc skoro nevysvetliteľné.
Chlap nestihol ani poďakovať, nieto ešte poriadne pozrieť, čím bol tak náhle obdarený, lebo Dežo už zase kráčal k svojmu autu. Nedalo sa inak, no scenár si žiadal ešte to hlavné. Situácia sa preto zopakovala a Dežo bol o pár sekúnd znovu pri oktávii, v rukách dvoje hodiniek.
— Mladý pánko, — začal presvedčivo úzkostlivým hlasom, — prepáčte, že som sa vrátil. Nechcem vás obťažovať, no nemohli by ste nám ešte raz pomoct? Víte, už máme za sebou dlhú cestu, a nejako sme neodhadli spotrebu u toho auta. Len nedávno som ho kúpil a žere benzín jako sviňa. No a keď kúpime benzín, nebudeme mať už na obed a ani pre darček pre manželku, ktorý som jej chcel zohnať. Že či by ste nechceli hodinky? Pozrite, prekrásne, nové. Svetová značka. A lacno.
Postarší „mladý“ pán blysol očami smerom k Dežovej dlani s hodinkami.
— Pekné sú, no už hodinky mám, nepotrebujem ďalšie, — povedal, tváriac sa pritom, akože vec je uzavretá.
Dežo nebol začiatočník — takýchto „pánkov“ už v živote odrbal na vagóny. Ani mu na um neprišlo sa vzdávať, kdeže, práve naopak. Preňho to bola výzva: v talóne mal pripravené ďalšie presvedčivé argumenty, ani vycibrený slovník za nimi nezaostával:
— Mladý pánko, vy máte hodinky, ale určite sa vám raz pokazia a budete mať tak nové. Alebo ich móžte dakomu darovať, šak mám nielen pánske, no i dámske. A hovorím vám, mladý pán, lacno ich dám. Hlboko pod cenu a to len preto, že ste bol tak ochotný nám pomoct.
— Koľko za nich chcete?
Konečne Dežo počul to, čo podľa scenára očakával. Hneď mu slina prisunula na jazyk potrebnú a hlavne podstatnú informáciu:
— Bagateľ, tridsať eur za kus. Inak ich v klenotníctve predávajú po sedemdesiat. Ale keď kúpite obidvóje, dám ich spolu za padesát.
— Hm, dobrá cena, ale aj tak ich nepotrebujem, — odbil ho neoblomný, no podľa Deža ešte stále perspektívny kupec.
— Jój, mladý pán, určite máte pri sebe nejaké peníze, veď nám pomóžte, šak i sebe tým pomóžete, — nahodil ľútostivý tón.
— Nechcem ich aj tak, ďakujem, — zarazil ho v rozlete majiteľ oktávie, utierajúc si pritom ruky do vreckovky. Hneď nato zabuchol kufor auta a bolo očividné, že sa už chystá odísť. Dežov scenár tým dostal vážnu trhlinu, lebo tušil, že začína ťahať za kratší koniec a musí podľa krízového scenára ísť až na dno svojich schopností i zisku:
— Ale nó, veď nebuďte taký, mladý pánko, nechoďte ešte preč. Posledná ponuka: kus za dvacku… Nijé? Tak víte čo, nech sto razy prerobím, nech ma hoc aj pánboh potresce, dajte po desať a berte obidvóje…
Dežo vedel, že musí teraz poriadne zabrať, a že len reči nestačia. Ruku s hodinkami preto začal podľa krízového scenára pchať cez pootvorené okienko auta až ku hlave vodiča. Tomu sa to už prestalo páčiť, lebo Dežo zrazu počul slová, s ktorými jeho scenár príliš, a vlastne vôbec, nerátal.
— Prestaňte ma, človeče, otravovať a ustúpte od auta. Som policajt a nepotrebujem s vami robiť kšefty. Ak chcete, zoberte si zo zadného sedadla tú haraburdu, čo ste mi tam hodili a zmiznite. Bude to pre vás lepšie.
Ak by si náhodný pozorovateľ myslel, že pouličný predajca tovaru bude zmenou tónu i obsahu reči obchodného partnera zaskočený, mýlil by sa. Dežo bol nielen obchodník, ale i rodený umelec. Možno až kdesi z „päty“ svojho scenára vytiahol novú „melódiu“ a spustil:
— Jáj, mladý pán policajt, ale šak aj vy ste človek jako my Rómove, veď aj vy móžte voláčo kúpiť od nás...
— Poslednýkrát vám vravím, zmiznite, lebo privolám hliadku a tá sa vám rýchlo pozrie do kufra, čo v ňom prevláčate. A nesnažte sa mi robiť problémy. Tu vedľa na vás pozerá priemyselná kamera.
Dežo pochopil, že je koniec. Koniec jedného kšeftu a či kšeftíka. Takého malého a rých-leho. Ustúpil dozadu a oktávia odfrčala, nechajúc ho tam stáť ako ten povestný osamotený Jakešov kôl v plote. Dežo sa otočil a nahnevane zaškúlil dohora na kameru. Nie žeby sa bál, že ho zachytí, to ani nie, veď sa nič také nestalo. Skôr sa hanbil, že prehral. Síce iba holiaci strojček za dve eurá, hračku, s ktorou sa nikto nikdy v živote neoholil a neoholí, jedine teraz on. Ale štvalo ho to dosť, lebo nie na to meral sem cestu až z Nitry.
Neveselý sadol za volant a ani na um mu neprišlo, že by bolo dobre aj natankovať. Chcel byť čím skôr odtiaľ preč, aby nevidel miesto svojej obchodnej potupy. Napokon, v takom meste sú čerpačky na každom rohu.
„Gádžo jeden policajtský…, — zahundral a naštartoval. „A ty nekukaj tak na mna, — zazrel nahnevane na Laca, — ty tu iba sedíš a čumíš na mna, jako by som já za to mohol…
— No šak si ma mal zavolať, bol by som ti pomóhel…
— A jako, s nožem?! Dilino jeden, — uľavil si Dežo a zaradil jednotku. Mercedes poslušne vyrazil za ďalším biznisom.
Skasírovali už troch kupujúcich a to bol signál, že by sa už žiadalo aj odísť. Na iné parkovisko pred iný hypermarket. Človek totiž nikdy nevie, kedy, v akej hodine či minúte šťastný kupec pochopí, čo za špičkový tovar kúpil a príde späť žiadať peniaze. A ešte, nedajbože, v sprievode policajtov. Už len to by im chýbalo. Preto aj keď tu okolo nich boli desiatky zaparkovaných vozidiel, pri veľkej snahe by ich predsa len mohol medzi nimi ktosi vyňúrať. A Dežo by nerád využil Lacove služby za každú cenu. „Násilie totiž kazí kšeft“ — už dávno mu zaštepil do hlavy svoju vyskúšanú obchodnú filozofiu jeho otec. Laco bol preto len „do foroty“, keby došlo k najhoršiemu. I preto Dežo radšej oslovoval šoférov áut, ako miestnych chodcov, lebo tí mohli teoreticky bývať aj hneď za rohom a robiť problémy. A zo šoférov mal zase najradšej tých, ktorých autá mali ešpézetky a či teraz už éčevéčky zo vzdialenejších okresov alebo krajov. Takí keby sa aj prebrali z ošiaľu výborného kšeftu, rozmysleli by si merať desiatky kilometrov cesty späť. Vedel o tom svoje, veď preto kšefty nerobil v Nitre, kde ho už každý nielen poznal, ale i prekukol. Jednoducho, treba byť taktik a postupovať opatrne. No zároveň sa treba snažiť, lebo i produktivita musí byť dodržaná. V kufri auta majú desiatky holiacich strojčekov a hodiniek, a aspoň polovičku z nich musia dnes predať. Inak by boli v mínuse.
Už sa chystal džugnúť do duchom neprítomného Laca, ako že už idú preč, keď v spätnom zrkadle zbadal postavu mladíka, predierajúceho sa k ním uličkou medzi autami. „Dobrý týpek, toho ešte zmáknem a pôjdeme!“ – operatívne mu zavelil jeho dílerský duch.
Nelenil. Z odkladacieho priestoru opierky medzi prednými sedadlami schmatol automapu. Šikovne otvoril dvere na aute a vyšiel z neho von, čím vytvoril akúsi kvázi náhodnú prekážku pre približujúcu sa postavu. Na počernej tvári nahodil prívetivý úsmev a na jazyk mu už z jeho osvedčeného obchodného scenára dochádzali známe slová úvodného monológu.
Noro sa neponáhľal. Beztak už bol blízko cieľa. Pred ním sa vynímala rozsiahla, no nízka budova jedného zo známych hypermarketov. Ostávalo mu prejsť len posledných ani nie sto metrov v snehovej čľapkanici. Aby sa, nedajbože, neunavil, zamieril si to k vchodu skratkou cez parkovisko pomedzi zaparkované autá. Trochu bol zamyslený, mozog mu ešte pred vstupom do jamy levovej premýšľal nad najlepším variantom nákupu. Aby na seba neupozornil, nemohol kúpiť nejakú taľafatku za pár eur, no tiež nechcel robiť nákup za päťdesiatku. Veď ako by to odniesol, keď nemal so sebou žiadnu tašku, o aute nehovoriac. A predsa nekúpi v zime stolový ventilátor alebo podobnú sezónnu haraburdu. Aj nový kuchynský mixér by zaskočil jeho matku. Otázkam by nebolo konca. Veď keď sa to tak vezme, on v podstate dnes ani nechce nakupovať, len rozmeniť svoj výrobok a overiť si jeho kvalitu. Na to mu stačí kúpiť nejakú drobnosť za desať či dvadsať eur. Výdavok už bude „ól rajt“. A ak to vyjde, už bude smelší a navštívi postupne i iné predajne. Ba možno i večer v prítmí diskotéky sa mu bude dariť. Len nesmie ísť na to zhurta. Postupne a opatrne, povedzme raz za týždeň či dva minúť jednu bankovku. Aby to nebolo nápadné, a ak by to predsa len prasklo, aby fízli nevedeli, odkiaľ presne fúka vietor. I keď, pravdupovediac, ani si veľmi nepripúšťal, že by naňho došli. Lebo keby hej, ani by sa na taký kšeft nedal.
Vošiel do medzery medzi tmavším mercedesom a červeným fiatom, keď z mercedesa zrazu pred neho vystúpil nejaký mladý chlap. Pekne, hoci naľahko oblečený územčistý Róm, držiaci čosi v ruke. A ten hneď aj spustil:
— Mladý pán, nevedeli by ste nám poradiť, ako sa odtiaľ dostaneme na výpadovku na Michalovce?
„Teba mi tu čerti doniesli“, napadlo Norovi v prvom okamihu, „presne kvôli tebe tu idem!“ Už aj chcel odbočiť, aby sa mu vyhol, no bolo neskoro – musel by hodiť spiatočku. Navyše, Róm mu už strkal pred oči mapu východného Slovenska. Po chvíli mal dobrovoľne-povinnú „turistickú“ navigáciu za sebou a keď pridal do kroku, zdalo sa, že aj neodbytného cestovateľa. No mýlil sa, lebo znova začul známy hlas, ktorý ho i s jeho majiteľom dobehol po piatich krokoch. Darmo sa vzpieral darčeku od vďačného cestovateľa, škatuľka sa napokon aj tak ocitla vo vrecku jeho vetrovky. Ponuke lacných svetových hodiniek sa už bránil vehementnejšie. Nepomohlo. Napokon rezignoval, uvedomiac si zrazu, že sa mu naskytla vynikajúca príležitosť. Po chvíli dojednávania sa dražba pánskych a dámskych hodiniek skončila presne pri cifre päťdesiat eur.
Rozchádzali sa ako sa patrí na dobrých obchodných partnerov – každý z nich spokojný. Dežo bol bohatší o päťdesiat eur, ktoré si vopchal do vrecka vesty, a Noro o dvoje hodiniek, o ktorých viac-menej tušil, že mu budú na nič. No to ho vôbec nermútilo – dôležité bolo, že obstál v prvej skúške so svojim produktom Zbytočne už bolo ísť ďalej do hypermarketu. Po niekoľkých metroch preto nenápadne zatočil poza zaparkované autá o stoosemdesiat stupňov a nasmeroval si to domov. Bol nanajvýš spokojný sám so sebou i s osudom, ktorý mu uľahčil dnešnú previerku jeho kvalít. Predsa len – vyrobiť takú perfektnú bankovku a obabrať s ňou romáka, to tiež nedokáže hocikto. Samotný nákup či skôr tovar síce nestáli za veľa, ale každý začiatok je ťažký. Netreba mať však hneď veľké oči, a hlavne treba byť opatrný. Na dnes si dá pauzu, lebo by mohol náhodou ešte raz natrafiť na počerného obchodného partnera a zajtra pôjde s ďalšou päťdesiatkou znova skúsiť šťastie. Presne tam, kde dnes nedošiel, do hypermarketu. Však čo bude vymýšľať. Veď keď sa bankovka nezdala podozrivá skúsenému šmelinárovi a podvodníkovi, prečo by mala byť podozrivá babe pri pokladni. Vyzeralo to už tak, že jeho nová životná kariéra práve začala.
— Dyg, Laci, tak sa kšeftuje, — pochválil sa Dežo, len čo jeho zadok dosadol na pohodlné sedadlo. — Rýchlo a dobre. Teraz už môžeme ísť ďalej.
Laco uznanlivo pokýval hlavou. Vedel, že šéf má svoje kvality. Tradičné, ktoré sa získavajú z generácie na generáciu. Aj by ho pochválil, no akosi mu zaskučalo v bruchu. Určite od hladu.
— Na teba nikdo nemá, šéfe, fakticky. Ale očúvaj, kým pójdeme, mali by sme kúpiť voláke žrádlo, — preladil Laco na inú nôtu, — dáku bagetu abo čo. Skočme tu do hypermarketu a za chvíľu sme nazad.
— Jój, jaký si ty múdry, Lacinko mój. Kým sa vrátime, dakto nám môže z vďačnosti rozkopať auto. Šak nie všeci sú debili. Tu ostaneš a budeš v ňom sedieť, keby dačo. Ja zájdem do obchodu sám. Ty seď tu na riti a čakaj. Bagetky prídu za tebou. A nie že ťa ukradnú i s autom!
Veru, Dežo bol nielen muž nápadov, ale aj rýchlych činov. Ani sa neunúval vytiahnuť z auta hrubú vetrovku a len tak naľahko, vo veste prebehol ku vchodu do hypermarketu. Nestrácal čas blúdením uličkami medzi regálmi, šiel naisto a chvíľu už bol s tovarom pred pokladnicou. Len čo sa uvoľnil pohyblivý pás po predošlom zákazníkovi, rozvážne naň položil dve dlhé obložené bagety a dve pollitrové fľaše minerálky. Keď pracovníčka z druhej strany pása nablokovala tovar a vyslovila celkovú sumu, Dežo siahol nacvičeným pohybom po peňaženke. Ruka však obišla naprázdno – skoro pri tom zinfarktoval. Až keď pokus zopakoval bezvýsledne ešte v ďalších vreckách nohavíc, došlo mu, kde je peňaženka. V zazipsovanom vrecku vetrovky v aute.
Trochu sa začal potiť, ba i tvár mu ešte viacej stmavela kým uvažoval, čo ďalej. Či nechať tovar tam a zbehnúť po peňaženku, alebo jednoducho odísť bez tovaru; s tovarom bez zaplatenia by mu to nestálo za to. Zozadu sa však už tlačili ďalší nervózni zákazníci a ich tovar na pohyblivom páse sa začal hromadiť až pred Dežom. Náhle mu svitlo: veď má od toho mladého vo veste päťdesiatku! Uch, ako mu spadol kameň zo srdca – i peňaženka je na svete, i nemusí špekulovať, čo ďalej. Darmo, nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Bankovku vylovenú bleskovo z vesty podal mladej pokladníčke a hneď na to sa oboril na zákazníka, čo už mu zozadu netrpezlivo drgal poloprázdnym nákupným vozíkom do nohy:
— Máš problém, starý? Sa ti dačo nelúbi?! Čo, ponáhľaš sa do hrobu…?!, — zhučal na zostrašeného dedka v baranici, a tak ani nepostrehol, že sa jeho papierový peniaz rutinným pohybom ruky pracovníčky ocitol pod ultrafialovou lampou, ktorej svetielko Poznania akoby začalo bezhlučne odpočítavať ukončenie jeho skvelo rozbehnutej kariéry biznismena. Ba nepostrehol ani to, že mladá dievčina so znepokojeným výrazom na tvári komusi čosi rýchle, no potichu hovorila do telefónneho slúchadla.
Spokojný sám so sebou ako rýchlo spacifikoval neduživého dôchodcu, sa konečne otočil späť k pokladnici. Možno čakal obdivný pohľad pracovníčky a možno len výdavok, no namiesto toho pozeral do tváre holohlavého svalnatého esbéeskára, ktorý sa tam zjavil ako duch. Ani sa ho nestihol spýtať, prečo mu stojí v ceste, keď zboku prišiel ďalší. V zlej predtuche si sprvu myslel, že to kvôli tomu neduživému dedovi, no o ňom nepadlo ani slovo. Len výzva, aby ich nasledoval. A to sa mu už vôbec nepáčilo, čo dal tým dvom patrične najavo. No nepomáhalo – možno keby mal pri sebe Laciho, ešte by sa nejako z toho dostal, no takto sa po chvíľke dohadovania a naťahovania ocitol v akejsi veľmi malej miestnosti bez okien, kde ho po niekoľkých minútach poctila svojou návštevou nevľúdna policajná hliadka. Potom to už šlo ešte rýchlejšie: ako v zlom sne mu na rukách zacvakli putá a za vďačnej pozornosti okoloidúcich zákazníkov „bol nalodený“ na zadné sedadlo policajného auta. Mladší z policajtov sa vrátil do hypermarketu a ten starší si sadol na predné sedadlo spolujazdca, skúmavo ho pritom pozorujúc. No nič nevravel a Dežovi tiež nebolo veľmi do reči, i keď horúčkovito hútal, prečo ho zobrali. Žeby predsa len kvôli tomu starému? Nakoniec sa predsa len odhodlal:
— Pán policajt, to ste ma zobrali skrz toho dôchodcu, čo sme sa pohádali pri pokladni?!
— Vydržte, pane. Všetko sa za chvíľu dozviete, — zaznela strohá úradná odpoveď, čo vlastne ani nebola odpoveďou.
A tak tam sedel a dumal ďalej. Nechápal, o čo môže ísť, ale chápal, že situácia je vážna. Namiesto hryzenia do bagety si hrýzol do pier a hľadal príčinu svojho momentálne neblahého stavu. Čo mu len chcú prišiť…? Ak teda nie toho starého, tak potom ostáva jediné: podvodné kšefty so šmelinou. Hneď nato sa mu vybavil aj obsah kufra jeho mercedesa a Laci, ako tam čaká na občerstvenie. Vyzeralo to, veru, že sa asi načaká. Šľak aby to trafil, už od rána sa to začalo kaziť, pri tej benzínke. Žeby ho nahlásil ten zakuklený policajt? Alebo niekto z tých troch gadžov čo kúpili hodinky?! To keby tak vedel. Ale darmo bol fiškus, na jasnovidca sa ešte nevypracoval.
Z pochmúrnych úvah ho vyrušil príchod mladšieho policajta. Ten, len čo si sadol za volant, hneď sa aj otočil k nemu:
— Občiansky preukaz ani iné doklady pri sebe teda nemáte a tvrdíte, že ste Dezider Rigo.
Ešte keby ste nám láskavo prezradili vaše bydlisko. Trvalé, podľa možnosti.
— Južná tri, Nitra.
— Tak, pán Rigo, dobre. No, dajme tomu, že vám veríme, no predsa len by nás zaujímalo, kde je ten váš občiansky preukaz a prečo sa tu pohybujete len tak naľahko, akoby bola už jar?
Odpoveď však akosi neprichádzala a zrejme i preto sa do diskusie zapojil aj starší policajt:
— Počúvaj, Rigo, netvár sa ako mŕtvy chrobák, živý si podľa všetkého až príliš. Možno si myslíš, že policajti sú debili, ale toľko ešte vždy pochopíme, že si tu dovandroval na aute. Tak hovor, na ktorom! Chcem vedieť jeho ešpézetku!
Dežo však mlčal ako hrob. Viac-menej z princípu, lebo bolo jasné, že Laciho dočasný azyl v mercedese aj tak zanedlho skončí. No ale prečo by im mal uľahčovať robotu, nech sa snažia. „Čo sa má stať, to sa stane“, pomyslel si, a apaticky sa oprel o operadlo.
Služobný volkswagen sa pohol a pomalou rýchlosťou prechádzal uličkami medzi zaparkovanými autami na parkovisku. Nakoniec zastavil tam, kde to bolo určené osudom. Pri postaršom mercedese, cez okno ktorého hľadela na policajtov prekvapená rómska tvár. Presnejšie, tvár biznismena číslo dva Ladislava Kokyho. Príbeh pokračoval ďalej už akoby samospádom. Nezainteresovaný divák by videl dvoch Rómov, stojacich pri otvorenom kufri mercedesa, z ktorého sa na policajtov vyškierala hŕba holiacich strojčekov a blyšťavých hodiniek. Keď sa už zdalo, že horšie už nemôže byť, do ticha zaznela policajtova otázka:
— No, nevyzerá to najhoršie, ten váš kontraband, ale ja mám pre vás lepšiu otázku, pán Rigo. Čo poviete na paragraf stoštyridsať trestného zákona?
Dežo zalapal po dychu; srdce sa mu rozbúchalo a na chrbát mu naskočil mráz. Mozog mu zmrzol ako bruchatý monitor na starom počítači. Len inštinktívne cítil, že to nebude o šmeline a podvode, tamtie paragrafy mal naštudované. „O čom to ten poliš točí, čo mi chce prišiť?!“
Odpoveď prišla rýchlo, keď sa starší policajt nahol k jeho tvári:
— No tak, kámoš, odkiaľ si nabral tú falošnú bankovku, von s tým! To už nie je hra o tých haraburdách v kufri a o podmienke, ale o base natvrdo. Ak si tú päťdesiat eurovku nevyrobil, môžeš schytať osem rokov. Ak je to tvoj výtvor, tak aj desať. Máš slovo!
Dežo by aj vysvetľoval, no nevedel ako. A Laco, ten nemal o tom ani paru, len prihlúpo pozeral, ako do otvoreného kufra auta začínajú padať vločky predjarného snehu. Už sa tam dlho nezdržali. Po príchode ďalšej hliadky museli zanechať ďalší osud mercedesa a jeho kontrabandu v jej rukách a pod policajným patronátom vyrazili k policajnému oddeleniu.
V strohej výsluchovej miestnosti začali padať otázky z jednej i z druhej strany. Teda zo strany dvoch tam prítomných tajných, aby nedošlo k omylu. Bolo vidno, že operatívci majú dosť nielen energie, no i času. Ani sa však nemuseli veľmi namáhať, lebo Dežo pochopil, že čím skôr a čím podrobnejšie im opíše, ako prišiel k bankovke, tým lepšie pre neho. Tak či tak mu vychádzalo, že tú falošnú bankovku mu musel podšupnúť ten mladý neborák, čo mal namierené do hypermarketu. Ej, keby tak mohol vrátiť čas späť, toho by inak vybavil... Ale teraz musel „kápnout božskou“ ako vravia Česi. Jedine presný popis a nádej, že ho čím skôr chytia, mu dávali šancu, že z toho vyviazne ľahším koncom.
— Hovorím vám, bol to taký chudý chlapčisko, okolo dvadsať rokov mohel mať. V riflových nohaviciach a čiernej bunde s kapucou. A ešte som si všimel, že mal také drbáky okolo úst, chrapúň jeden. A určite to mal namierené do toho hypermarketu. Čert mi bol dlžen, že som ho pristavil. Ale moment…, tak sa mi zdá, akoby potom nešel dál, ale sa kdesi zvrtol nazad. Šák aj načo by tam už šel, do obchodu, keď už mal kšéft za sebou. A pokál ide o Laciho, teda Ladislava Kokyho, toho môžete rovno vynechať, ten nemá o tých peniazoch ani šajnu.
Takto úprimne, nezvyklo na tradície rodu sa napokon pred pozornými poslucháčmi vyrozprával nešťastný biznismen. Nech už bolo tak či onak, pred odchodom do cely predbežného zadržania mu bolo prisľúbené, že sa pozrú po ním opísanej figúrke. Vraj deň, dva si tam na mládenca počkajú, či sa nevráti. Nie preto, žeby Dežovi veľmi verili, ale človek nikdy nevie a, napokon, prípad sa musí vyriešiť. Ani jedna verzia nemôže byť nepreverená.
Kým Dežo usínal na neútulnej prični v cele, na váľande v byte, o pár ulíc ďalej, zaspával mladík menom Noro. V polospánku skoro plasticky videl, ako mladej pokladníčke v hyper-markete platí päťdesiat eurovkou a ona mu s úsmevom na tvári vydáva dve šušťavé, a hlavne pravé dvadsať eurovky. Polospánok sa postupne menil na sen a Noro zrazu uvidel sám seba, ako kráča po ulici a rozhadzuje okolo seba hŕby bankoviek. Na parkovisku ho čaká najnovší model BMW v striebornej metalíze a on, obklopený peknými, no hlavne ochotnými tínedžerkami sadá za volant. Dvere sa zabuchli, zaznelo kvílenie pneumatík a Noro konečne zaspal hlbokým spánkom ani nie tak spravodlivých, ako skôr nádejných biznismenov.
