16. kapitola

Áno, sme milenci

– Tak chodíte spolu či nie? – dobiedzala Sára. – Nemôžem s Vlkom začať hneď oficiálne chodiť... – Prečo? Bojíš sa jeho miliónov? – pokračovala furiantsky. – Dominik by si myslel, že som s ním paktovala už dlhšie. – ??? – zalapala Sára po kyslíku. – Odkedy berieš ohľady na iných? – Už mi aj volal. Dominik... – priznala Sunshine s malou dušičkou, akoby sa bála, že po nej sestra hodí kvetináč. – Čo chcel? Zabudol si v skrini deravé ponožky? – Vraj som ho sklamala. – Hééj? V čom? Lebo si ho občas pretiahla proti jeho vôli? Ja by som mu za trest odskrutkovala vtáka už počas toho vášho divného spolužitia. – Volajú mu naši spoloční kamaráti, že ma vídajú s Vlkom. Vyčítal mi, že som vraj kedysi povedala, že ak sa rozídeme, budem minimálne pol roka sama. – Urazená samčia pýcha. To už si nevedel vymyslieť niečo inšie? Spísala si s ním niekedy na túto tému zmluvu? Kašli na to. – A vraj som tvrdila, že mafiánov z celej duše neznášam a nikdy by ma žiaden nezbalil. Ale on Vlka nepozná... vôbec ho nepozná. – Nerieš ho. Chytá sa úplne všetkého, čoho sa môže. Keby si po polroku celibátu zbalila poštára, aj tak ti napíše na fejsbúk vyčítavý status. – Chcela by som sa s ním stretnúť... Vyjasniť si to. – Mimoriadna sprostosť! Buď hrdá na svoje ovládanie! Sunshine, šibe ti?! – Ale veď sa ani nechcel stretnúť, čo sa hneď plašíš? – Konečne z neho vypadlo niečo múdre. – Rada by som s ním zostala dobrá kamarátka, – vyslovila Sunshine úprimne. – Počkaj dva roky. Stretnete sa niekde v meste, zbehnete na kávu a porozprávate sa bez emócií. Teraz to jednoducho nejde. – Asi nie... – Takže keď ideš s Vlkom po meste, nedržíte sa za ruky? – Nie. My ešte spolu akože nechodíme. – Aha, ste milenci, aj keď ani jeden z vás nemá partnera, – skonštatovala ironicky Sára. – Začínam z teba zúfať. – To je dobré... áno, sme milenci, – pritakala konečne trochu rozveselená Sunshine. – Pred časom si nadávala na okolie, ako rieši váš rozchod, a teraz hráš presne tú istú frašku ako oni. Nevieš sa s celou tou láskou, ktorá sa nad vami vznáša, zavesiť na námestí do Vlka. Aha, pozrite sa, všetci ubolení Dominikovia tejto doby, všetci jeho bonzácki kamaráti, všetky zlatokopky, ktoré ste si brúsili vagínu na Vlka – volám sa Sunshine a milujeme sa. Nikdy som nemala šťastie, život ma nechal sŕkať iba zvyšky studených káv, čo zostali po vás, narodených pod radostnejšou hviezdou. Mám právo byť spokojná a naplnená, ľúbime sa a kašlem na vás. Odteraz si budem sledovať svoje šťastie, lebo ak sa budem spoliehať na vás, budem sa až do smrti musieť hladkať sama. Sunshine, ako dlho chceš byť „milenka“? Mesiac či dva? Kde si vyčítala takúto debilinu? Veď počkaj, Dominik bude tak či tak ešte dlho skloňovať slová ženského rodu podľa vzorov žena, ulica, kosť, kurva. Si v jeho očiach teraz zradkyňa a kurva, zmier sa s tým. Musí sa nejako oklamať, že chyba nebola v ňom. Nikdy si od nikoho nedá vysvetliť, že si vtedy s Vlkom spala iba raz, to mi môžeš veriť. Čestnosť sa dneska vešia na stromy hneď vedľa samovrahov. Vyprdni sa na mútny včerajšok a hoď sa šípkou do novej lásky. – Si mi nakládla, – povzdychla po chvíľke ticha Sunshine. – Iný diktát. – Lebo ťa mám rada. – Aj ťa mám rada. Najviac na svete, – chytila Sunshine Sáru za ruku. – Hodíte sa spolu so Samom. Som rada, že ste sa našli. Bodaj by si už nikdy nemusela hľadať iného. Chlapi by sa pri takomto rozhovore dvoch žien chytali radšej oroseného piva, ale tie duše dobre vedeli, prečo sa niektoré slová majú raz za čas opätovne narodiť.