Janka

„Manželstvá sú rozvádzané v nebi…“ Oscar Wilde

V krstnom liste Jana, ale… nevolal ju tak nik. Od malička jej doma vraveli Žanka, Žaninka… ak neposlúchla, skrátili meno na Žana. A to už malé dievčatko s veľkými modrými očami a blonďavými kučierkami krivilo do plaču. Ústočká skrčil nešťastný kŕč, očká sa zúžili. Rozplakala sa, ako najhlasnejšie vedela, malou bledou tváričkou sa kotúľali obrovské slzy. 
Ak od mamy, ocka či babičky počula Žaninka, vedela, ako veľmi ju ľúbia. Pri oslovení Žana sa ale láska strácala. A malé dievčatko sa bálo, že naveky.  
Hanlivé oslovenie považovala za trest najväčší! Vari by bolo lepšie dostať po holom zadku. Nestávalo sa to síce často, veď bola miláčikom celej rodiny, no sem-tam veru zanovito trvala

na svojom. Bojovala so špenátom, s rybami, neľúbila mlieko… a zo všetkého najneradšej upratovala večer v malej izbičke svoje hračky. Bábiky do postieľok a z prútia pletených kočiarikov, kocky do škatuľky. Mackovia mohli zostať v kresle. Ak sa len tak ponevierala po izbičke a kopala do jej nemých obyvateľov, rodičia sa hnevali. Veď lenivú dcérku nechcel mať ani jeden z nich.
Postupne sa naučila rodičov počúvať a mali z nej veľkú radosť. Jej dušička ale spokojná nebola. V škole výborná žiačka, vyrastala do krásy. Nijaká modelka, to nie! K vstupenke do sveta modelingu chýbali dievčaťu dlhé nohy, dlhý krk… Vyrástla z nej pekná, ale nevysoká slečna.
Zmaturovala na čisté jednotky a tešila sa na vysokú školu ako dieťa na orieškovú zmrzlinu. Mala už dosť domáceho dirigovania, sledovania na každom kroku. Cítila sa dospelá, no mama jej ustavične dýchala na krk. Starala sa do nej o to viac, že otec bol ťažko chorý a mal čo robiť so sebou. Mama niesla zodpovednosť za výchovu dcéry sama. Nuž a tá sa doma cítila neslobodná, kontrolovaná, pod tlakom… Na vysokej sa rozbláznila hneď od prvého ročníka. Ako odtrhnutá z dlhej reťaze. Objavovala sa na všetkých súkromných aj školských večierkoch. Milovala biele víno, milovala priateľov. A nezáväzné flirtovania, debaty, smiechoty… No vo chvíli, keď stretla Pavla, sa jej život otočil hore nohami.

2. Začali spolu chodiť a Žanka sa snažila svojmu milému vo všetkom vyhovieť. Keď sa po pol roku túlania po internátoch a cudzích voľných bytoch k nemu nasťahovala, zo svetáckej Žanky sa stala Žanka rodinná. Ak jej aj priatelia zavolali, lákali ju k Dody báčimu na večerné stretnutie pri dobrom vínku, vystrúhala tvár mníšky a čudovala sa, že jej vôbec volajú. Akoby medzi nich nikdy nepatrila. Akoby u Dody báčiho nevypila možno i za Dunaj lahodného domáceho vína. Chcela sa za Pavla vydať a vedela, že svoj život musí totálne zmeniť. Ak sa ešte nedávno vracala domov hlboko po polnoci a nedostala sa z postele pred obedom, teraz už na život búrliváčky zabudla. Pavol ako vychýrený kuchár v meste, zamestnaný v podniku otvorenom do štvrtej ráno, prichádzal z práce nad ránom okolo piatej a vždy priniesol mlieko a čerstvé pečivo. Nakládol ich do tašky pred malou mliekarňou. Býval neďaleko. K malému, sladkým mliekom voňajúcemu obchodíku prichádzal takmer zároveň so zásobovacími autami a s mliekarkou bol dohodnutý. Každý deň si z nákladu uloženého pred zatvoreným obchodom odniesol šesť rožkov a liter čerstvého mlieka. Otvárala o šiestej. A potom, niekedy popoludní, keď šiel von alebo do roboty, zaplatil. Keď si potichu vybral z chladničky maslo, syr a paradajky, aby si pripravil raňajky, keď si nalieval do hrnčeka s farebnými kvetinkami studené mlieko, Žanka ešte spala. Zobudila sa však vo chvíli, keď vošiel do postele a ukradol si kus veľkého paplóna. Ten až do tejto chvíle slúžil výlučne jeho partnerke. Ukrývala sa pod ním ako malá kôpka zaspatého šťastia a Pavol sa ráno čo ráno pozeral na jej milú tvár a usmieval sa. Lebo Žanka najskôr o svoj kúsok teplučkej, príjemnej istoty bojovala, ale potom otvorila dokorán vyspaté modré oči… Z vysokej sa vytratila v treťom ročníku. Doma neboli nadšení. Vedeli, že šanca nájsť si dobré miesto je čoraz menšia. Našla si teda miesto sekretárky a našťastie nemusela sedieť na kancelárskej stoličke od siedmej ráno. Z domu odchádzala pred ôsmou a okolo pol štvrtej popoludní už bola doma, vo veľkom, prázdnom byte. Pavol sa zobúdzal pred dvanástou na poludnie a do svojho kráľovstva veľkých hrncov a rozpálených platní sporákov sa vracal denne pred druhou popoludní. Od chvíle, ako sa preobliekol do bieleho plášťa a založil si trochu nepohodlnú vysokú čiapku šéfkuchára, sa nezastavil. Podnik, v ktorom pracoval, mal povesť najlepšieho, takže všetci, ktorí obľubovali dobré jedlo, prichádzali práve sem. Špecializoval sa na mäsá a zeleninu. V meste veru od neho lepšieho nebolo.