Nezlomený
2 / 11
PREDHOVOR
Kamkoľvek pozrie, všade samá voda. Bolo 23. júna 1943. Kdesi v nekonečných šíravách Tichého oceána leží Louie Zamperini, bombometník amerického letectva a olympijský bežec, v malom člne, ktorý ho unáša na západ. Vedľa neho sa bezvládne chúli istý seržant, jeden z guľometníkov posádky. V druhom člne, priviazanom k prvému, leží ďalší člen posádky s cikcakovitou reznou ranou na čele. Z tiel spálených slnkom a zožltnutých od farby člny im zostali už len kostry. Popri nich tiahnu žraločie chrbty, lenivo krúžia a vyčkávajú. Vojaci sú na mori už dvadsaťsedem dní. Unáša ich rovníkový prúd, ktorý ich odplavil už minimálne tisícšesťsto kilometrov, hlboko do japonských vôd. Člny sa už topia na kašu a páchnu kyslou spáleninou. Chlapi majú telá posiate vredmi od agresívnej soli a pery také opuchnuté, že im tlačia na nos i bradu. Celé dni upierajú zrak na oblohu, spievajú si „White Christmas“ a mrmlú o jedle. Nikto ich už ani nehľadá. Na stošesťdesiatich šiestich miliónoch štvorcových kilometrov šíreho mora sú úplne sami. Ešte pred mesiacom patril dvadsaťšesťročný Zamperini medzi najlepších bežcov na svete a mnohí od neho očakávali, že ako prvý zdolá míľu časom štyri minúty, čo je vo svete športu jeden z najviac velebených medzníkov. Telo olympionika však medzitým schradlo na sotva štyridsaťpäť kíl a jeho slávne nohy ho už neunesú. Takmer všetci okrem rodiny ho už oplakali. Ráno dvadsiateho siedmeho dňa začujú chlapi v diaľke hlboké vrčanie. Tento zvuk pozná každý letec. Piesty motorov. Pri pohľade na oblohu sa im čosi zaleskne a vysoko nad hlavami zbadajú lietadlo. Zamperini vystrelí dve svetlice a porozsýpa do vody farbu v prášku, čím sa člny ocitnú v krikľavo oranžovom kruhu. Lietadlo pokračuje v kurze a pomaly mizne v diaľke. Chlapi strácajú nádej. Nato sa zvuk znovu ozve a lietadlo je opäť na obzore. Jeho posádka ich zbadala. Stroskotanci mávajú rukami, vyziabnutými takmer na kosť a zožltnutú kožu, kričia hlasom piskľavým os smädu. Lietadlo klesne a preženie sa popri člnoch. Zamperini si na žiarivo modrom pozadí všimne tmavé obrysy posádky z profilu. Vtom sa ozve strašný rachot a voda aj samotné člny akoby razom zovreli. Ten rachot je guľometná paľba. Toto nie je americké záchranné lietadlo, ale japonský bombardér. Chlapi sa vrhnú do vody, bok po boku visia pod člnmi a kryjú sa pred guľkami, ktoré prevŕtavajú gumu a popred ich tváre si razia cestu vodou, nechávajúc za sebou spenené čiary. Streľba naďalej zúri a utíchne, až keď bombardér preletí ponad nich. Chlapi sa vyštverajú späť do člna – do toho, ktorý bol stále z väčšej časti nafúkaný. Bombardér sa nakloní a oblúkom sa k nim vracia. Pilot vyrovná a Zamperini má pred očami hlavne guľometov, ktoré mieria rovno na nich. Pozrie na svojich druhov. Na návrat do vody sú už príliš zoslabnutí. Ako tak ležia na dne člna a kryjú si hlavy rukami, Zamperini sa s čľupotom vrhá do vody sám. Žraloky, ktoré vyčkávajú kdesi pod ním, strácajú trpezlivosť a sprudka sa dávajú do pohybu, mieriac rovno k nemu.