17.

Laura sa mykla. – Čože vám to povedala? – zahrmel jej zámožný klient. Rýchlo sa pozrela von z okna na kmitajúcu Bratislavu. Nevydržala hľadieť na jeho nahnevanú tvár. – Bol to asi omyl, pane. Možno to skutočne nebola ona... – Dajte mi jej číslo. – Samozrejme. – Nadiktovala mu telefónne číslo, ktorého hľadanie jej zobralo spánok a minimálne pol roka života. Nenávidela tú ženu, tú Simonu Dudovú, nech to už bol ktokoľvek. Bola nesmierne rada, že si to pán Wilson vybaví sám. – Ďakujem vám. A nebojte sa. Nebol to omyl. – V tvári sa mu objavil úsmev. – Odviedli ste dobrú robotu. Zhrabol fascikel, v ktorom boli Simonine súčasné fotografie, samozrejme vo veľmi malom počte, podrobný popis toho, čo robí, kedy vychádza von a s kým. Informácií nebolo veľa, pretože Simonin život nebol bohvieako čulý a spoločenský. Nerobila vlastne skoro nič. Von vyšla iba vtedy, keď bolo treba ísť do obchodu. Ben hodil Laure na stôl sľúbenú odmenu v hotovosti. Hľadela na peniaze a veľmi si priala cítiť hrdosť na vlastné detektívne schopnosti. No jediné, čo cítila, bol nedostatok spánku. Pár hodín na to Ben Wilson vmanévroval so svojím strieborným športovým kupé medzi farebné bytovky pod Kubínsku hoľu. Okamžite upútal pozornosť. Jeho auto bol zhmotnený ekologický hybrid z budúcnosti. Už len predné svetlá s LED-technológiou pôsobili futuristicky. S úškrnom vyšiel von na odmetený chodník. Pristavil sa pri prvej okoloidúcej. – Prepáčte, býva tu niekde Simona Dudová? Drobná blondínka, okuliare, zelené oči... Mladé dievča s bielym westíkom na obojku prekvapene vzhliadlo dohora. – Býva tu len jedna Simona Dudová, – odvetila. – Ale nenosí okuliare. Ben odhalil zuby. – Môžete mi povedať, kde ju nájdem? Je to veľmi dôležité. – Uhm, jasnačka, – prikývla. Vybrala sa k najbližšiemu vchodu. – Tu. Siedme poschodie. – Odomkla dvere a podržala ich, aby bez problémov mohol vojsť dnu. Venoval jej ešte oslnivejší úsmev. Dievča malo pocit, že sa jej sníva, tak silno ju zasiahol fascinujúci zjav neznámeho mladého muža. Benovi sa na výťah nechcelo čakať. Poľahky vybehol na sedmičku. Podišiel k dverám, na ktorých svietila menovka Pavol Mičko. Vďaka informáciám zo súkromnej detektívnej kancelárie Laury Ballayovej vedel, že je na správnom mieste. Stlačil zvonček. Za dverami sa ozval šuchot. A krik. – Bež zistiť, kto to otravuje! – niesol sa bytom hlas nejakého chlapa. Simona len prevrátila oči a otvorila dvere. Na šok tohto rozmeru však nebola pripravená. Chvíľu na Bena mlčky hľadela, akoby ho nespoznávala. Bolesť a strach v jej očiach boli také prenikavé, až ho myklo. – Preboha! – vykríkla zachrínuto. Dvere mu chcela pribuchnúť pred očami. Benovi udrel do nosa prenikavý cigaretový zápach šíriaci sa z bytu. Ale to mu nezabránilo v tom, aby šikovne strčil nohu do škáry odchýlených dverí, takže Simone nezostalo nič iné, len si ho vypočuť. – Môžem ísť ďalej? – Nie, – odvetila tvrdo. Klopila oči k zemi. Vyzerala veľmi strhane. – Kto to je? – zvrieskol Pavol z obývačky. – Nechceš ma so svojím dobrodincom zoznámiť? – usmial sa Ben. Dobrodincom? On si určite robí žarty! – Nie. – Schovala sa za dvere nakoľko to len išlo. Modlila sa za zázrak, to áno, ale nie za Bena Wilsona, ktorý sa jej vyhrážal, že jej znepríjemní život. Nedám ti pokoj, pokým si my dvaja nevyrovnáme staré účty... – Tak sa s ním zoznámim sám, – suverénne vošiel do chodby. Nájsť ležiaceho Pavla mu nerobilo nijaký problém. – Dobrý večer, – pozdravil sa Ben. – Prišiel som si po Simonu.

Priblížiť Oddialiť

Ďalšie tituly, ktoré by sa vám mohli páčiť