Nebo nie je výmysel
1 / 7
Anjeli na parkovisku
Štvrtý júl väčšinou vyvoláva predstavy vlasteneckých pochodov, lákavej vône grilovaného mäsa a varenej kukurice či obrazy nočnej oblohy zaliatej svetlom ohňostrojov. Pre moju rodinu bol však predĺžený víkend po 4. júli 2003 nezvyčajný v celkom inom zmysle. S manželkou Sonjou sme si naplánovali zobrať decká na návštevu k Sonjinmu bratovi Stevovi do Sioux Falls v Južnej Dakote, kde žije aj s rodinou, lebo sme boli zvedaví na nášho dvojmesačného synovca Bennetta. Naše deti, Cassie a Colton, navyše ešte nevideli miestne vodopády (ak náhodou neviete, mesto Sioux Falls pomenovali jednoducho podľa Siouxských vodopádov). Ibaže nám nebolo všetko jedno – domov v Imperiali v Nebraske sme neopustili od posledného marca, keď sa rodinný výlet do Greeley v Colorade zmenil na nočnú moru. Jemne povedané, vtedy nám jedno dieťa takmer umrelo. Možno si pomyslíte, že sme prehnane úzkostliví, ale my sme odvtedy boli takí ustráchaní, že sme naozaj zvažovali, či vôbec odísť z domu. Ako farár nie som poverčivý. Napriek tomu ma vo vnútri opantal akýsi zvláštny nepokoj a našepkával mi, že ak zostaneme čušať doma, nič sa nám nestane. Napokon však zvíťazil rozum poháňaný túžbou vidieť malého Bennetta, o ktorom Steve svätosväte tvrdil, že je najrozkošnejším dieťaťom na svete. A tak sme náš modrý terénny Ford napratali rôznymi víkendovými zásobami a výprava na sever sa mohla začať. So Sonjou sme sa zhodli, že najlepšie bude cestovať v noci. Colton síce bude musieť pretrpieť cestu v detskej sedačke (hoci je presvedčený, že v štyroch rokoch je už na ňu pristarý), ale takto aspoň väčšinu cesty prespí. Čosi po ôsmej som vycúval spred domu, prešiel okolo „Rázcestia“ – miestneho strediska Wesleyánskej cirkvi, ktoré duchovne vediem, a napojil sa na diaľnicu. Nad pláňami sa rozprestierala jasná a žiarivá nočná obloha, na zamatovej čierňave sa jagal striebristý polmesiac. Imperial je typické farmárske mestečko učupené na západnom okraji Nebrasky. Má sotva dvetisíc obyvateľov, nenájdete v ňom jediný semafor a počet kostolov značne prevyšuje počet bánk. Vždy okolo obeda sa miestne rodinné bistro zaplní farmármi, čo sa prichádzajú najesť rovno z poľa v bagančiach a bejzbalových šiltovkách, so šponovacími kliešťami na opasku. Naša šesťročná Cassie aj s Coltonom sa pochopiteľne veľmi tešili na návštevu maličkého bratranca z „veľkomesta“ Sioux Falls. Prvých stopäťdesiat kilometrov decká predžavotali. Colton viedol superhrdinské bitky s plastovými panáčikmi a po ceste niekoľko ráz zachránil svet. Niečo pred desiatou sme dorazili do dvadsaťštyritisícového North Platte, ktoré sa môže popýšiť akurát tým, že v ňom kedysi žil dobrodruh a zabávač Buffalo Bill, legendárny vďaka kovbojkám z Divokého západu. North Platte bolo poslednou civilizovanou zastávkou – teda poslednou zastávkou, kde sme mali šancu osviežiť sa – keďže v tú noc nás cestou na severovýchod čakali už len úplne opustené nekonečné kukuričné polia, divá zver, bažanty a zopár roľníckych chalúp. Vopred sme si naplánovali, že si tu oddýchneme a naraz naplníme nádrž i žalúdok. Z pumpy sme vyšli na Jeffersovu ulicu a minuli sme križovatku. Uvedomil som si, že keby sme na semaforoch boli odbočili doľava, dostali by sme sa do krajskej nemocnice, kde sme v marci prežili príšerné dva týždne, ktoré sme temer celé prekľačali v modlitbách, aby Boh zachránil Coltonovi život. Pán síce vypočul naše prosby, no aj tak so Sonjou zvykneme žartovať, že tá skúsenosť nám výmenou za Coltona obom vzala dobrých pár rokov života. Smiech je niekedy jediným prostriedkom, ako sa preniesť cez ťažké chvíle, a tak keď sme míňali odbočku, rozhodol som sa Coltona trocha podpichnúť. „Hej, Colton, stačilo by odbočiť, a znova by sme boli v nemocnici,“ povedal som. „Chceš ísť naspäť do nemocnice?“ Naša ratolesÈ sa v tme zachichotala. „Nie, ocko, nechcem! Pošli Cassie... Cassie môže ísť do nemocnice!“ Coltonova sestra na vedľajšom sedadle sa rozosmiala. „Niééé! Ja nikam nejdem.“ Sonja sa na sedadle spolujazdca otočila, aby videla na nášho syna v detskej sedačke za mnou. Predstavil som si jeho blonďavé vlasy ostrihané na ježka a blankytné oči žiariace v tme. „Spomínaš si na nemocnicu, Colton?“ opýtala sa Sonja. „Áno, mamka, spomínam,“ odvetil. „Tam mi predsa spievali anjeli.“ Vo Forde akoby zastal čas. So Sonjou sme sa na seba pozreli s nemou otázkou: Počuli sme dobre? Sonja sa ku mne naklonila a zašepkala: „Spomínal ti už niekedy anjelov?“ Pokrútil som hlavou. „A tebe?“ Tiež pokrútila hlavou. Pri ceste som zbadal bistro, tak som zašiel na parkovisko a vypol motor. Do Fordu prenikalo biele svetlo pouličného osvetlenia. Otočil som sa na sedadle a civel na Coltona. V tej chvíli som si plne uvedomil, aký je ešte malý a chlapčensky krehký. Drobný človiečik, z ktorého sršala roztomilá, prostoreká nevinnosť, čo nás občas privádzala do rozpakov. Ak máte deti, viete, čo mám na mysli: bol presne vo veku, keď dieťa prstom ukáže na tehotnú ženu a (na celú ulicu) sa opýta: „Ocko, prečo je tá teta taká tučná?“ Colton prechádzal tým kratučkým obdobím života, keď mu takt ani lesť ešte nič nehovorili. Takéto myšlienky sa mi preháňali hlavou, kým som uvažoval, ako zareagovať na prosté vyhlásenie nášho štvorročného syna, že mu spievali anjeli. Nakoniec som sa rozhodol opýtať sa priamo: „Colton, vravel si, že v nemocnici ti spievali anjeli?“ Rázne pokýval hlavou. „A čo ti spievali?“ Colton pozrel hore a potom doprava, ako vždy, keď sa snažil na niečo rozpamätať. „No, spievali mi Ježiš ma miluje a O Józuovi z Jericha,“ povedal sústredene. „Prosil som, aby mi zaspievali We Will Rock You od Queen, ale nechceli.“ Cassie sa zachichotala a ja som si uvedomil, že Colton odpovedal rýchlo a vecne, bez náznaku zaváhania. So Sonjou sme si opäť vymenili pohľady. Čo to má znamenať? Žeby sa mu v nemocnici dačo prisnilo? A ešte jedna nemá otázka: Čo mu na to povieme? Prirodzene mi napadlo opýtať sa: „Colton, ako vyzerali tí anjeli?“ Pri zdanlivej spomienke sa zasmial. „No, jeden vyzeral ako dedko Denis, ale nebol to on, lebo dedko Denis nosí okuliare.“ Potom zvážnel. „Ocko, Ježiško poprosil anjelov, aby mi spievali, lebo som sa bál. A vážne sa mi uľavilo.“ Ježiš? Pozrel som na Sonju. Spadla jej sánka. Zasa som sa otočil ku Coltonovi. „Chceš povedať, že tam bol aj Ježiško?“ Môj chlapček pokýval hlavou s takou samozrejmosťou, akoby nám zvestoval, že v predzáhradke videl lienku. „Áno, bol tam aj Ježiško.“ „Ale kde presne bol Ježiško?“ Colton sa mi zadíval do očí. „Sedel som mu na kolenách.“ Stratil som reč, akoby niekto zatlačil gombík „stop“ ako na videu. V nemom úžase sme si so Sonjou vymenili ďalší pohľad a s ním nemý telegram: Fajn, tak toto fakt musíme poriadne prebrať.