Deti môjho srdca - príbehy pokračujú
1 / 3
V období, keď som začala pracovať na detskej onkológii, som sa nezamýšľala nad tým, kam tie deti idú, keď sa ich život tu na zemi skončí, a či vôbec niekam idú. Trápila ma len bolesť a otázka: Prečo práve tie deti? Zaspávala som s plačom a s obavami, ako ísť ďalej. Predsa len, nastúpila som tam ako osemnásťročná a počas jednej nočnej služby, keď som strávila noc pri zomierajúcom osemročnom dievčatku, sa môj život navždy zmenil. V tú noc som pochopila, ako sa dokáže navždy zmeniť za pár hodín. Detí, ktoré odchádzali na druhý breh, pribúdalo. Prechádzala som emóciami, s ktorými som si nevedela rady. Nijako som si nechcela pripustiť, že smrťou sa všetko skončí, veď vždy je to tak, že ak sa niečo končí, niečo nové sa začína. A ak to tak funguje v živote, a ono to naozaj funguje, musí to fungovať aj po pozemskom živote. Nikdy nezabudnem na rozhovor s trinásťročnou dievčinou. Už len ležala, ťažko dýchala, kyslík jej dýchanie o niečo uľahčoval. Chvíľu som si pri nej posedela. „Ako sa máš?“ opýtala som sa. Hovorilo sa jej ťažko, ale predsa odpovedala: „Ďakujem, dobre. Nemám sa na čo sťažovať, o chvíľu pôjdem domov.“ Usmiala som sa na ňu, úsmev mi opätovala. Vzala moju dlaň do svojej a pokračovala: „Vieš, ale ja myslím iný domov. Pôjdem k Ježiškovi, už ma tam čaká. Povedal mi to vo sne. Teším sa tam.“ Obdivovala som, s akým pokojom o tom hovorila. Na druhý deň som prišla do služby. Už tam nebola. Odišla domov, tak ako povedala... Dnes to už chápem a vnímam inak ako kedysi. Keď som nastúpila na oddelenie, a ešte aj o pár rokov neskôr, som smrť vnímala úplne inak ako teraz. Bola pre mňa tým najhroznejším, s čím som sa stretla. Znamenala pre mňa koniec bez konca, zúfalstvo, stratu a prehru. V tých chvíľach sa akoby zastavil čas, akoby to bol len zlý sen a stále som čakala, že sa z neho zobudím. Mnoho nocí som za tými deťmi preplakala. Držala som za ruku v posledných chvíľach deti v každom veku, od malinkých až po tie, čo dovŕšili vek dospelosti. Niekedy som mala pocit, že tú ťarchu neunesiem. Zaspávala som a či som chcela, alebo nie, premietali sa mi mnohé najsmutnejšie chvíle. V mojej duši vládol nepokoj. Bola som príliš mladá, neskúsená, nedozretá na to, aby som to ako-tak chápala. Kládla som si tisíc otázok: Prečo musia deti zomierať? Prečo nemohli ostať so svojimi rodinami? Prečo vôbec ochoreli? Prečo tak veľmi bolí strata? Odpovede neprichádzali. Až dnes si uvedomujem ten dar, že som tam vydržala a prekonala najťažšie obdobie. Neraz som chcela odísť, no láska k deťom a od detí bola pre mňa silnejšia. Myslím si, že dar pracovať toľké roky na takom ťažkom oddelení je pre mňa darom zhora. Od Boha a od detí, ktoré tam odišli.