Kto hovorí, že život nestojí za nič, v skutočnosti hovorí, že on nestojí za nič

Napriek finančným suchotám sme išli von, sadli si do našej obľúbenej putiky a dúfali, že nám niekto niečo zoberie. Vonku zúril koniec leta, vo vnútri krčmy bol zasa hluk, ako keď sa do reštaurácie príde naobedovať zájazd hluchonemých. Ukecali sme jednu poloznámu postavičku, ktorá nám nakoniec zobrala po pive. Neviem, či si Punky pamätal, komu čo dlžíme, ale ja určite nie. Tieto informácie by mi zabrali polovičku kapacity mozgu, takže v strachu o pamäťové miesto pre primárne životné funkcie som všetko povinne mazal. – Aká bola dovolenka u paničky? – vyzvedal kamarát. – Super. Kým chodila do práce, vypil som jej polovičku baru. – Čo si nedoniesol aspoň jednu lahvinku? – Mal som to v pláne, ale prekukla ma rýchlejšie, ako som čakal. – Ona to brala ako chodenie? – Ja neviem... bolo mi to jedno. Asi hej. Ale potom jej došlo, že sa mi nechce robiť, nemám peniaze a viac ma zaujíma futbal v telke ako neumytý riad. – Chalani, mal by som pre vás robotu, – stála nad nami zrazu nejaká vyholená skriňa. – O čo ide? Záhradkárske práce neberieme, – odpovedal mu Punky. – Obtiahnuť jedno auto kľúčmi. Pre vaše rýchle nohy a dobrý zrak hračka. – Za koľko? – Za hodinu. – Kurva, pripadám ti ako mentálko? Pýtam sa za koľko, – dvihol sa Punkyho adrenalín. – Desať eur, – odpovedal statický športovec. – To si budem radšej hodinu drnkať pri porne, – prezradil mu Punky jeden zo svojich koníčkov. – Tak nič? – Komu patrí to auto? – Jednému človeku, ktorý teraz kandiduje za mestského poslanca. Má v programe také divné veci... – Vaše politické sračky nás nezaujímajú, – pokračoval Punky tónom, ktorý si k podobným typom ľudí mohol dovoliť len človek, ktorému už skutočne nezáležalo na ničom. – Dvadsať eur, – pridal neznámy. – Kde je to auto? – obrátil Punky loď a ja som sa v duchu usmial, aké sme predajné kurvy. – Zaveziem vás k nemu. Polovičku pred, polovičku po. Budem sa pozerať z blízkeho nadchodu. – Dobre, – rozhodol jeden a ako to býva zvykom, za všetkých. – Kedy je výkop? – Dopite a príďte za mnou. Sedím v prednej miestnosti. – Okej, platí, – potvrdil zlo Punky. Pokojne sme dopili a šli. Dohodli sme sa, že si pre prípad zapamätáme ešpézetky obidvoch áut – zadávateľovu aj obete. Takí sme boli detsky prefíkaní. Kráčali sme k čiernemu mercedesu. Na značke boli tri číslice, konkrétne 666, ale aj keby to bol priamy spoj do pekla, sadli by sme doň. Dvadsať eur bola denná mzda nás oboch, keď sme v jeden letný deň sypali na vyprahnutom poli pod kapustové hlavy nejaké granule. Sadnutie do mercedesu so značkou 666 určite nebolo kolenačkové teperenie sa s ťažkým vedrom len pre to, aby si ľudskí roboti mohli na jeseň kúpiť v Maxe vrecko kyslej kapusty. – Ozaj, zabudol som. Radka ťa hľadala, bola na dverách, – povedal mi Punky, keď sadal do káry. – Ako ma našla? – zostal som prekvapený. – Sadaj, – súrilo ma hovädo a netrpezlivo rukami trelo volant obtiahnutý kožou z nejakej zvieracej mŕtvoly. – Pripadám ti, že všetko viem? – nevšímal si ho Punky. – Čo chcela? – rozbúchalo sa mi srdce. – Neviem. Dala mi len list, – odvetil ležérne kamarát. „Snažil si sa ju vyvetrať zo svojich dní, snov, minulosti, tak čo sa teraz trasieš? Prečo ti zviera srdce, spotili sa ti ruky? Ľúbiš ju? Už si konečne odpovedz, lebo takto umrieme!“ ozvalo sa vo mne niečo rozmýšľajúce. – Máš ho tu? Punky sa ku mne naklonil, aby uvoľnil polovičku zadku a vytiahol zo zadného vrecka pokrčený list. Rýchlo som ho roztrhol a hladil zreničkami chrobáčiky. Už po oslovení mi zvodnateli oči.

Milovaný, nehnevaj sa, že som si ťa našla, ale zomrel ti otecko. Ten pokrvný. Pohreb je v piatok o 12.30 na mestskom cintoríne. Budem tam. S neutíchajúcou láskou Radka Krúžil som okolo toho bieleho BMW so značkou 666 ako nakazený kondor. Už len podľa autoznačiek mi bolo jasné, že sme vstúpili do nebezpečnej hry bez toho, aby sme si predtým prečítali návod. Ryl som do toho cestného skvostu kľúčmi od Punkyho bytu vlastné sračky, vlnovky mojich chybných krokov. Kreslil naň celý nakopený chaos a bolesť môjho vnútra. Výčitky mame, že ma porodila. Zlátaninu „vraj rozlúčkových slov otcovi“, no pritom vzorový mišmaš syna, ktorý hlúposť povýšil nad úctu a prijatie. Vyrytá farba vytvárala na kľúči špirály, padala na zem a ja som vedel, že s týmto kľúčom otvorím jedine tak fľaškové pivo, ale byt už určite nie. A nebol to už iba lak, šiel som do kovu, priamo do žíl skuvíňajúceho automobilu. Kašľal olej, prosil ma slzami z vody ostrekovačov, že on predsa nemôže za to, že mne drblo a strkám teraz vlastný život čoraz hlbšie ku dnu žumpy. S prehľadom ničomníka som mu odvetil, že to dno lížeme všetci. Ale len dovtedy, kým nám prozreteľnosť neodkáže, že to nebolo dno, ale len ľahká predohra. Lenže ja som už mal toho všetkého akurát tak dosť! Ryl som do toho nablýskaného tátoša trikrát viac, ako si to vysníval svalovec obvešaný zlatom. Zvečňoval som doň prosby Radke, nech už ma pustí, ináč sa od seba nikdy neodtrhneme a nikdy nebude šťastná. Áno, žena, ktorú som opustil, mi bola prednejšia ako oplakávať čerstvo stuhnutú krv sploditeľa. Zomrel mi otec, ale mňa v tej chvíli nenapadlo nič svetobornejšie, len už konečne pripraviť môj životný vzťah o posledný dych. Cez plač tej luxusnej kraksne som sa modlil, nech už Radke konečne docvakne, že keď ma tam hore piekli, v kuchyni bol určite zmätok, šiesti ma solili, no nikto nekorenil. Žiaľ, soľ bola smútok a korenie radosť, takže cesta z jej trápení bola jedine cez nožnice, ktorými nadobro odstrihne môj vlasec. Život sa mi zmenil na posteľ plnú chlastu, drog a hypnotík, veď to videl aj obyčajný čínsky robotník s doživotným pracovným pomerom v továrni s nepretržitou prevádzkou privarený k sústruhu, ktorému kapitalista každý deň hodil k nohám lavór s vodou a na ponk položil pomyje, aby neumrel. Prečo teda nechcela prežiť Radka s malým, keď to videl celý svet? Bola to pre mňa najväčšia záhada sveta...

Vieš, čo sa stane v roku 2012?

Muž šiel. Slnko sa prehupovalo k horám, tešil sa, že si na ňom ešte chvíľu posedí. Už z cesty videl, že vo dvore sa hrajú dvaja chlapci. Naháňali sa so psom. Snažili sa ho chytiť za chvost, ale pes im s prehľadom unikal do bezpečnej vzdialenosti. Starší mohol mať desať rokov, ten mladší o dva-tri roky menej. Ako otvoril bráničku a hlasno sa pozdravil, pes i mačka si ho hneď našli. Silnejší z tvorov sa mu dal okamžite do ovoniavania nohavíc a Charlieho pachové žľazy sa mu evidentne protivili. Cica si preťahovala kožuch dva metre od neho, zužovala zelené smaragdy, sondovala ho. Muž sa k nej zohol a taktiež zúžil oči. Mačku to prekvapilo, doteraz žiadna z ľudských bytostí po nej nikdy nič neopakovala. Uverila mu a nastrčila ucho ako odmenu, aby si ju mohol pohladkať či poškrabkať. – Toto je môj braček Dominik. A ja som Adamko, – vítali ho chlapci. – Ideš za oteckom? – pridal sa menší Dominik. – Áno, idem za oteckom. – Tu je, poď, – odpovedal mu Dominik a chytil ho za ruku. Adamko nemeškal a zobral si do opatery druhú dlaň. Mužovi sa páčilo, akí sú hraví, nehanbia sa a sála z nich bezhraničná radosť. Nádherné bytosti, ktoré dospelým ukazovali cieľ ich druhej polovičky života – stať sa znova deťmi. – Vitajte u nás, – vítala ho hlava rodiny. Bol to vysoký, bezvlasý muž s jasnomodrými očami a mužovi sa zazdalo, ako keby sa už niekde stretli, len si nevedel vybaviť kde. – Ja som Lukáš, – povedal muž a opätoval stisk ruky. – Už sme sa videli... – odvetil hostiteľ, ale koniec vety zavesil na blízku hrušku. Asi chcel, aby príbeh dopovedal muž, ale tomu sa spomienka nie a nie vybaviť. – Boli ste na mojej prednáške. Rok dozadu? Dva? Až vtedy mužovi zaplo – kaviareň plná ľudí, všetci mali výrazy mechom udretých, príjemne sa usmievali, tento muž im niečo prednášal. A on medzi nich vpadol ako barbar na rozzúrenom koni. Opitý, užialený, zlomený, nahnevaný – vzorový emocionálny nepodarok doby. Energie sa stretli, strelka sa v tom magnetickom poli kladného a záporného náboja išla vypariť. Cisár hnusu zoskočil zo sedla, vytiahol meč a so zlobou v očiach čakal, kto začne niečo namietať, aby ho neľútostne prišpendlil o fikus a zoťal mu na výstrahu hlavu. Nakoniec aj tak všetkých pohľadom vyvraždil, vodcovi šplechol do tváre pár urážlivých viet a zmizol do tmy. Žiaden dúhový bojovník, svetelný bežec či vtelený anjel. Iba obyčajná negatívna troska, silne alergická na hocijaký závan pokoja či pozitívnej energie. A teraz ho stopa minulosti opäť dobehla. Po koľký raz znova vkročil do svojej šľapaje a snažil sa končekmi prstov neporušiť podpis päty? Nešlo to. Keď raz kráčate hore a potom dole, musíte počítať s tým, že to ľudia po čase odhalia a budú sa pýtať, prečo tá zmätenosť. Každý bumerang vám raz opráši čelo, aby zhodnotil pevnosť základov, na ktorých ste vystavali svoje predošlé názory. Ak ste stavali zo sadry, nezostane vám nič iné, ako začať stavať znova. – Bol som vtedy veľmi nešťastný, prepáčte, – povedal muž. – Nemajte výčitky, ani ja už neviem vybrané slová po vé. – Nebojte sa, už som si odpustil. Bez toho by nešlo odpúšťať iným. – Tak, tak... Dáte si s nami víno? Biele alebo červené? Ak nie, tak potom už len vodu s malinovým sirupom... domácim, – dodala hostiteľova žena. Na kolenách jej sedelo tretie dieťa, malá slečinka, snáď ani nie dvojročná. Bacuľaté líčka sa jej končili nabitými peričkami, v ktorých sa zbierali slinky lásky, aby na ňu mamina nebodaj nezabudla. Mladunká dušička sa dívala na neznámeho uja obrovskými okáľmi, ale po piatich sekundách ju prestal zaujímať, lebo jej pozornosť upútala včela pomýlená malinovou vôňou. – Poprosím červené. Ale ani tou vodou neohrdnem, – odvetil milo muž. Keď ustal náruživý, ale príjemný monológ hostiteľa, zavládlo na chvíľu ticho. Muž sa zapozeral do nádherného divadla, ktoré mu táto prekrásna rodina nevdojak ponúkla. Vo všetkom bola láska. Dvaja huncúti sa hrali v záhrade, malá Tánička spala v rozprávkovom kočiariku. Doktor si nedal ujsť ani jednu príležitosť, aby svoju milovanú nepohladil alebo ju za niečo nepochválil či nejako nerozveselil. Muž uveril, že vzťah medzi partnermi môže byť stály a nemenne krásny. Závisí len od oboch, či spoločný strom nehy a pochopenia budú neustále polievať a šľachtiť do nedozerných výšin alebo naň zabudnú a nechajú všetko na zotrvačnosť, aby koruna zarástla spustla, odumrela. V strede stola stál elektrický pekáč, do ktorého mužova žena postupne vkladala syr, huby, mäso, zemiaky, cibuľu a rôznu inú zeleninu. Krátko, ale prudko všetko opiekla a takto upravené kládla na taniere. Keď bolo jedlo pripravené, chytili sa všetci za ruky a hostiteľ určil, že príhovor za všetkých dnes povie Dominik. Chlapec sa pomrvil a potom s veselými očami povedal obyčajnú vetu naplnenú obrovskou láskou: – Nech je nám stále takto dobre... Nech sa ľubkáme a máme čo papať. Vnútro muža nevedelo, či sa má rozplakať alebo ďakovať. Láska sa pri tom stole premenila na pravdu. „Ach, toľko som prosil o pošepnutie, až mi musela táto milujúca rodina predviesť takéhoto nádherného Shakespeara? Nezáleží na ničom inom, len na tom, či človek rozdáva lásku. Môže byť obyčajný smetiar či riaditeľ obrovskej firmy, žobrák či boháč, chorý či zdravý, dôležité je, čo vyžaruje. Je úplne jedno, či človek je alebo neje mäso. Otázka, či kráčať za osvietením sám alebo s partnerom, v tomto balete úplne stráca význam. Láska. Nič nie je dôležitejšie ako láska ku všetkému živému. Ostatné filozofické, vedecké, sociologické a neviem aké témy sú iba hračkami na ukazovanie múdrosti, so samotnou láskou nemajú nič spoločné. Môžem čítať knihy, duševne rásť, ale kým nedám lásku na všetky strany, nevráti sa mi v takej miere, aby som mohol ísť vyššie. Nestačí pomáhať dedine a pozerať sa Radke počas milovania do očí. To je bolestne málo, keď dokážem dať omnoho viac aj v iných oblastiach. Učiť sa s Matúškom abecedu, ukazovať mu kríky, hmyz, listy stromov, viesť ho s láskou ako tento muž svoje deti. On mení planétu, nie ja. Jeho činy sedia za týmto stolom a smejú sa. Sú naplnené šťastím a o dvadsať rokov sa takto budú smiať ďalší potomkovia jeho rodokmeňa. Nádhera... Milujem Radku aj jej Matúška. Osvojíme si ďalšie deti a vytvoríme rovnako nádhernú korunu skutočného bytia. V chalupe, ktorá v žehnaní živých nemá problém s počtom, v prírode, cez ktorú sa dá modliť, meditovať bez strachu, že jej raz človek vybije baterky. Toto je to, po čom túži moje srdce. Odkedy som do jeho opatery zveril svoje kroky, neviedli ma nikam inam ako k tomuto záhradnému stolu plnému očí rozžiarených láskou. Dá sa to. Teraz to vidím a dýcham.“ Hneď ako mužom prestúpilo nové poznanie, zalialo ho teplo. Vnútro sa na znak pritakania rozsvietilo nebeskou zelenou, srdce sa tešilo, že muž započul. „Pochopil som to, srdienko moje milované. Je čas na ďalší krok, čas siať a zberať, premeniť planétu na raj naplnený novými bytosťami. A tie sa už narodia s pravdou, ktorú som ja musel prijať cez bolesti za dlhý a úmorný čas.“ Lenže to ešte nebol koniec toho zvláštneho večera. K mužovi si po večeri prisadol malý Adam. Slnko akurát zachádzalo za kopec a priam ním trhalo, ako chce ešte počuť, čo si to malý na muža prichystal. Žiaľ, vesmírne zákony odbíjajú s božou pravidelnosťou. – Ujo? – Čo môj? – Viete, čo sa stane v roku 2012? – Nie, neviem. Ale vcelku je to jedno, nie? – odvetil muž. – Mne sa to snívalo... – pokračoval malý a na tváričke sa mu s poslednými pohladeniami slnka rozsvietili všetky pehy. – Áno? A čo také? – Dlhočizný vlak šiel okolo zemegule a zbieral ľudí. Sadali si doň podľa toho, akú farbu vyžarovali. Čierne vagóny boli ako posledné. Svetlejšie boli na začiatku. Potom začal ten vlak zrýchľovať. Vagóny sa začali odtrhávať. Najprv tie čierne. Padali do priepastí, rozbíjali sa. Až zostal jeden jediný. Ten najsvetlejší. – A potom? – začalo to muža zaujímať. – Aj ten sa nakoniec odtrhol. – Všetci sme zahynuli? – Ty nepoznáš koniec? – zadíval sa Adamko mužovi prekvapene do očí. – Nie, nepoznám. Ty áno? – Áno. – Tak mi ho povedz... – usmial sa muž a dychtivo očakával záver príbehu. – Spýtaj sa svojich anjelov, – odvetil mu chlapček a huncútsky sa usmial. Muž kráčal domov za tmy. Prichádzajúca noc hádzala hviezdy na vodu, pokým on si niesol na tvári úsmev bláznov. Do chalupy vstúpilo svetlo silnejšie ako kedykoľvek predtým.