Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov
1 / 3
„¡Esto es un robo!
¡Manos arriba!“
Môj otec sa učí španielčinu. Dookola si púšťa americký film o banditoch, ktorí v Mexiku vykrádajú banky a po španielsky vedia povedať len dve vety: „Toto je lúpež!“ a „Ruky hore!“.
Moja sestra Mária žije v Bolívii. Pred mesiacom nám zatelefonovala, že na Vianoce príde domov a privedie aj svojho bolívijského snúbenca. Otec odvtedy zanedbáva obľúbené televízne programy a v kuse sa díva len na tento film. Mária odišla do Bolívie pred troma rokmi na výmenný pobyt a postupne si tam našla zamestnanie, byt, školu a aj muža.
„Javier predsa vie po anglicky, nemaj strach,“ povedala mi, keď som sa pýtal, ako sa budeme zhovárať.
Otec však po anglicky nevie, tak ako nevie ani po španielsky, ani nijako inak. Tak sa aspoň učí, ako sa v španielčine vykrádajú banky a myslí si, že Javier ocení, ak sa mu prihovorí v jeho rodnej reči.
„A mama? Čo mu povie naša mama?“ opýtal som sa sestry, lebo obaja vieme, že to bude najväčší problém.
„Stačí, keď mu povie len nice to meet you,“ povedala Mária a podľa toho som vedel, že sestra je preč naozaj dlho.
„Mária, ale teraz je november. Ak si chcela, aby sa mama naučila teší ma po anglicky, mala si mi to povedať už v júli alebo v au- guste. To sa ona do Vianoc nenaučí.“
Naša mama má sedemdesiat rokov a neurčité štádium alzheimera. Nice to meet you sa do Vianoc nenaučí. Bude sa na Javiera milo usmievať, pretože má rada spoločnosť a otec vyskočí poza jej chrbát a veselo zvolá ¡esto es un robo! a ¡manos arriba! Potom prídem ja, stisnem švagrovi ruku a poviem: „Nice to meet you, Javier. Ja som ten chumaj, čo má celý život úsmev od ucha k uchu.“
Učiteľky v materskej škole nevedeli, ako mojej mame povedať, že so mnou niečo nie je v poriadku. Naznačili jej to prostredníctvom hraného pásma, ktoré sme nacvičili ku Dňu žien. Dostal som úlohu zlého ježka. Bral som ostatným zvieratkám jabĺčka a oni ma za to vyhnali z lesa. Každý herec potvrdí, že záporná postava je to pravé. Nie pre mňa. Ja som jednoducho nemohol zahrať odpadlíka, ktorého ostatní vyženú zo svojho spoločenstva a o to učiteľkám išlo. Môj ježko sa usmieval.
Mama so mnou začala behať po lekároch, až sme skončili u tvárového chirurga. Spomínam si, že v jeho čakárni bola taká smutná pani. Chýbal jej kus nosa a celý čas, čo sme tam sedeli, som od nej neodvrátil zrak. Uvažujem, čo si tak mohla myslieť o chlapcovi, ktorý sa na nej hodinu smeje. Lekár mame vysvetlil, že mám skrátený a nefunkčný musculus depressor anguli oris na oboch stranách a že je to extra výnimočná vec. Nemá si robiť starosti, lebo inak som chlapec ako víno a keď dospejem, môžem sa dať plasticky operovať. Po tejto návšteve sa ma rodičia stokrát denne pýtali, či ma niečo nebolí, lebo kým im nepoviem, nie je to vidieť. Chceli vedieť, či mi naozaj neprekáža otcove cmúľanie kostí pri obede, lebo pôsobím dojmom, že ten zvuk prosto milujem a tiež, či ma sestra násilím nenúti skrúcať ústa do opačnej strany.
Je to pravda. Narodil som sa s úsmevom. Na pravej i na ľavej strane tváre mi chýba jeden z mimických svalov, ktorý zabezpečuje, že človek vyzerá ako človek, a nie ako Šťastenko. Že sa smeje, len ak na to má dôvod a inak nie.