1. „Tak toto je tá najdlhšia príjazdová cesta, akú som kedy videl!“ hundral Seth. Čím ďalej išli, tým boli nápisy na tabuliach zvláštnejšie. Súkromný pozemok či Zákaz vstupu postupne vystriedali nápisy ako Pozor! Budem strieľať! alebo Samozvancov trest neminie. „To sú teda čudné nápisy,“ poznamenal Seth. „Ja z nich mám skôr husiu kožu,“ zamumlala Kendra. Za ďalšou zákrutou dorazili k vysokému kovanému plotu, ozdobenému kovovými hrotmi v tvare ľalií. Brána bola roztvorená dokorán. Plot sa tiahol pomedzi stromy ďaleko na jednu aj na druhú stranu a blízko pri ňom stála posledná tabuľa s nápisom: Čaká ťa istá smrť.

2. Kúsky skladačky zrazu začali vibrovať. Onedlho sa triasol celý domček. Začalo sa zemetrasenie? Ešte nikdy nezažil zemetrasenie. Utekal sa pozrieť z okna. Všade naokolo poletovali víly. Vznášali sa okolo domčeka, mali zdvihnuté ruky a niečo si pospevovali. Jedna z nich ukázala na Setha. Niekoľko víl priletelo k oknu. Jedna k nemu vystrela ruku a namierila naňho dlaň. Zablýskalo sa a sklo sa rozletelo na márne kúsky. Seth odskočil a víly vleteli dnu. Utekal k dverám, ale domček sa tak triasol, že spadol. Chvenie sa stupňovalo. Podlaha sa nebezpečne nachyľovala. Prevrátila sa stolička. Dvere sa s treskotom zabuchli. Plazil sa k nim, no naraz na krku pocítil horúce bodnutie. V tej chvíli naňho začali dopadať mnohofarebné blesky. Seth uchopil kľučku, no nevedel otvoriť dvere. Silno potiahol, ale niečo mu popálilo ruku. V panike sa vrátil k oknu a silou-mocou sa snažil udržať rovnováhu, lebo podlaha pod jeho nohami sa opäť rozkývala. Roj víl naďalej pospevoval zvláštnu melódiu. Počul ich piskľavé hlásky. Odrazu sa domček so silným zapraskaním naklonil. Z okna už nebolo vidieť víly, ale len rýchlo sa približujúcu zem. Seth sa na chvíľku dostal do bezváhového stavu. Všetko v domčeku poletovalo. Veci sa navzájom premiešali. Vzduch naplnili kúsky skladačky a zrazu sa domček rozsypal. Kendra si natrela ruky opaľovacím krémom. Neznášala ten mastný pocit, ktorý krém zanechával na pokožke. Bola opálenejšia, ako keď prišla k starým rodičom, no dnes slnko svietilo oveľa silnejšie, a preto nechcela riskovať, že sa spáli. Bolo skoro poludnie. Jej tieň bola teraz len malá škvrna chúliaca sa pri jej chodidlách. O chvíľu mal byť obed a po ňom im starý otec sľúbil prehliadku sýpky. Kendra dúfala, že uvidí jednorožca. Zrazu sa z rohu záhrady ozval strašný buchot. Potom začula Sethovo jačanie. Čo mohlo spôsobiť taký hluk? Nemusela utekať ďaleko, aby zbadala, že pri kmeni stromu je obrovská kopa triesok. Bežal k nej Seth. Mal roztrhnuté tričko a po tvári mu stekala krv. Prenasledoval ho celý kŕdeľ nahnevaných víl. Kendra sa mu najprv chcela vysmievať, že ho určite naháňajú preto, lebo sa mu chcú pomstiť za včerajšok, keď sa ich pokúšal chytať. Potom si však uvedomila, že asi nie je ďaleko od pravdy. Dokázali by víly zhodiť domček zo stromu? „Chcú ma dostať!“ vrieskal. „Skoč do bazéna!“ radila mu vystrašená Kendra. Seth sa zvrtol smerom k bazénu a začal si vyzliekať tričko. Zlovestný roj víl mu bol v pätách.