V situáciách, kedy je človek plne pracovne zaneprázdnený, väčšinou nie je vhodný čas na diskusiu presahujúcu horizont obsahu predmetu aktuálneho vyťaženia. Keď nás bolia zuby, hlava, keď sa niekde náhlime, diskusia nie je uskutočniteľná vôbec.
Z času na čas sa ale môže stať, že aktuálne nič nepotrebujeme, nikde a nič nemusíme – a to by mohla byť chvíľa pre filozofiu. Mohla, ale nemusela, pretože s takou chvíľou môžeme spraviť čokoľvek. Predovšetkým a najčastejšie sa jej pokúsime nejakým spôsobom zbaviť: zoberieme si noviny, krížovku, zapneme televíziu – a chvíľa, keď aktuálne nič nepotrebujeme, nikam a nič nemusíme je preč. Čím to je, že človek dnešných časov nemá (alebo mať nechce) nikdy a pre nič čas?
Skúsme si položiť dve, zdanlivo navzájom nesúvisiace otázky. V kontexte už povedaného by prvá otázka mohla znieť: Prečo človek zabíja voľné chvíle? Otázka druhá, ktorá sa nám vo vzťahu k prvej bude zdať úplne od veci znie: Prečo človek zabíja voľne sa túlajúcich psov alebo voľne sa plaziace hady?
Obidve otázky spolu súvisia odpoveďou. Obidve otázky nám totiž odkazujú na jeden fenomén. Strach. Taká živá, nezabitá, prázdna chvíľa totiž nie je len tak. Človek sa zrazu ocitá sám so sebou. A kto sám so sebou nevie zaobchádzať, nie je na seba zvyknutý, dlho v takomto stave nevydrží. Je to podobné stavu vášnivého fajčiara, ktorému večer došli cigarety – naraz mu niečo strašne chýba. Takýmto stavom je vlastná protivná nuda a otrava.
Chvíľam voľného času, keď človek aktuálne nič nepotrebuje, nikde a nič nemusí, hovorili starí Gréci scholé. Rimania toto slovo prevzali. Od Rimanov tento výraz prevzal zvyšok našej kultúrnej zóny a vznikla naša škola. Vyznie to pravdepodobne ironicky, ale škola by mala byť miestom, kde sa človek teší, kde sa nemusí ponáhľať a ničoho sa nemusí báť, kde má čas a pohodu na to aby premýšľal.
Nie je veľký predpoklad, že by sme niekedy takúto školu videli, respektíve zažili. Ako je to možné? Ako sa mohlo stať, že z voľného času, určeného na premýšľanie, zo scholé, vznikol práve náš pojem školy (útechou nám čiastočne môže byť skutočnosť, že takýto posun, respektíve vyprázdnenie a modifikovanie sa prihodilo aj iným, pôvodne úplne inak mieneným a inam miereným projektom)?
Naše uvažovanie o témach spojených so školou je takmer vždy „zaťažené“ didaktickou atmosférou – školstvo je v tomto rozmere potrebné takmer pravidelne reformovať, čo znamená, že zo školského procesu sa stáva technológia, ktorú je potrebné (a možné) optimalizovať a vylepšovať.
Ak sa na začiatku nášho uvažovania vrátime k stavu, keď sa človek nemusí ponáhľať a ničoho sa nemusí báť, v situácii v ktorej má človek čas a pohodu na to aby premýšľal, dostaneme možnosť „zažiť“ filozofovanie. Filozofia totiž bude potrebovať práve takéto rozloženie síl. Stále však nevieme, čo je to vlastne filozofia. Čím sa zaoberá?
