KnihyBeletriaPoéziaHavran v kávomate

Havran v kávomate

Ráchel Noa

Vydavateľstvo: Pars Artem, 2018

Počet strán: 175

Pevná väzba
Slovenčina

12,50 €

U dodávateľa > 5 ks
Posielame do 4 – 5 dní

Dostupné v 13 knižniciach. Požičať v knižnici

Naši škriatkovia odporúčajú

Prekonajte úzkosť - Kirren Schnack, N Press, 2024

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Viac o knihe

#zo života #láska #poézia

Tajomná Ráchel Noa sa ako prízrak vynára z internetového sveta, aby priniesla svoju vášnivú výpoveď o živote, láske a smrti. Hoci zatiaľ publikovala poéziu iba na Facebooku, jej básne prezrádzajú, že na scénu slovenskej poézie vkročilo zvláštne stvorenie.

Jej debutová zbierka Havran v kávomate, je presne ako káva. Silná. Niekedy až príliš. Neznesiteľne úprimná, no zároveň neodolateľná tou zvláštnou arómou, akú má v sebe nezameniteľná osobnosť.

Kniha vznikla výberom z viac ako desaťročnej tvorby a odzrkadľuje rôzne chute života, atmosféry, nádeje aj sklamania, ktoré Ráchel prežila za tento čas. Vnútorne je členená do troch kapitol, pričom každá z nich obsahuje 33 básní. V prvej kapitole zažijeme opojenie láskou a jej túžbami, v druhej precestujeme s Ráchel , kávou a havranmi celý svet, aby sme v tretej spočinuli pred nevyhnutnosťou osudu. Veľké príbehy sa vždy odohrávajú pred tvárou smrti. Napriek ťaživosti témy lúčenia, dokáže autorka aj sem vniesť mäkkosť a ladnosť. Jej poézia je intímnou spoveďou ženy, ktorá veľa v živote prežila, ale ešte viac dúfa v silu života. Kto je teda Ráchel Noa? Obyčajná žena, bojujúca s obyčajnými neobyčajnosťami života o ktorých nám posiela tajné správy po havranoch. Je presne taká, ako mnohí z nás...Knihu po výtvarnej stránke dotvoril významný český maliar a básnik Ladislav Maria Wagner.

Čítať viac

Počet strán: 175

Väzba: pevná väzba

Rozmer: 160×180 mm

Hmotnosť: 331 g

ISBN: 9788089939053

Rok vydania: 2018

Naše katalógové číslo: 435565

Štýl: romantický, filozofický

Jazyk: slovenčina

Pôvod: Slovensko

Vydavateľstvo: Pars Artem

Ostatné: s podporou FPU

Kategorizácia

Knihy

Beletria

Poézia

Našli ste nepresnosti? Dajte nám, prosím, vedieť!

Hodnotenia

5,0 / 5

13 hodnotení

	13
	0
	0
	0
	0

Recenzie čitateľov

Som veľmi rada, že som túto knihu súdila podľa obalu. Ten ma spolu s názvom veľmi zaujal a vďaka tomu som mala možnosť stráviť príjemný večer v spoločnosti prekrásnej poézie. Áno, jeden večer, lebo jednoducho nešlo prestať čítať. Čítať viac

Ticho je druhé miesto bolesti (časopis .týždeň)

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Ticho je druhé meno bolesti
Básnická zbierka vo výtvarne bezchybnej podobe je dielom autorky, ktorá tají svoje meno, ale všetko ostatné dáva k dispozícii čitateľom. Ráchel Noa a jej Havran v kávomate.
Na začiatok malé upozornenie: Názov zbierky Havran v kávomate je presný aj zavádzajúci. Zavádzajúci v tom, že ak čakáte poeovského havrana krákajúceho nevermore alebo naopak, ľahké veršované zákusky ku kávičke, tak nečakajte. A v čom je presný? Vo všetkom ostatnom.
A ešte malá odbočka: Ľudia dnes zlorečia sociálnym sieťam, lebo vraj kradnú čas a dušu, šíria každú povrchnosť a hlboké myšlienky vytláčajú na okraj. Omyl, občas to býva presne naopak. Dôkazom je aj príbeh Ráchel Noa a jej knihy.
.influencerka na nemocničnej posteli
Ráchel Noa je pseudonym, zložený z druhého mena autorky a priezviska po babičke. Všetko ostatné je ale na jej knihe pravé. Prečo pseudonym? Dôvody tkvejú v autorkinom súkromí, neľahkých vzťahových kombináciách aj spojivách, či naopak deliacich čiarach, ktoré obkresľujú kultúrne a náboženské celky v tomto kúte sveta. Jej tvorba v sebe spája kresťanské aj židovské symboly, z oboch komunít čerpá hlboké mystické vhľady, v oboch však zároveň vyvoláva aj určitú nevôľu – primálo ortodoxná, priveľmi obrazoborecká. A tak sa pseudonym stal jej ochranným mimikry, i keď je pravda, že na rozdiel od ochranného sfarbenia nespôsobuje splývanie s okolím, ale minimálne v tom literárnom teréne jej vyčnievanie.
S písaním začala Ráchel Noa už v detstve, ako 12 ročnej jej talent rozpoznala a podchytávala nebohá Daniela Hivešová-Šilanová, spisovateľka, divadelníčka, etnografička a aktivistka. Potom však Ráchel skončila strednú školu, prišla láska, vydaj, deti. Neodsunula literatúru úplne, ale sústredila sa rozvoj svojho maliarskeho talentu. Roky načítaného a navnímaného sa v nej navrstvili a nový impulz k tvorbe prišiel napokon z úplne inej strany, než by si to ktokoľvek želal. Onkologická diagnóza sa odráža v básňach v Havranovi v kávomate ako hrozivá silueta na čiernej hladine nafty. Nemilosrdne, ale temne esteticky.
A takto vznikli básne, ktoré sú v knihe obsiahnuté. Celé roky sa dali nájsť len roztrúsené po Facebooku. Autorka ich vpisovala rovno do smartphonu z nemocničnej postele. Bolo to pre ňu spojenie so svetom, ale aj so sebou – poézia ako virtuálna realita, kam utekala pred sklamaniami, ktoré jej pripravilo nielen vlastné telo, ale aj blízke okolie.
Až oveľa neskôr jej poéziu prostredníctvom svojich literárnych priateľstiev objavila Gudrun, speváčka z avantgardnej kapely Ľahká Múza. Pre Gudrun, renesančnú umelkyňu, ktorá literatúru potrebuje k životu rovnako ako ostatné druhy umenia, to bol záblesk nadšenia, ale aj povinnosť – uvedomujúc si, že takéto texty by nemali zapadnúť, prípadne úplne zmiznúť – veď jedného dňa Facebook skončí.
Pokus kontaktovať Ráchel Noa, ženu za záhadným pseudonymom, sa podaril. Horšie to už bolo s presviedčaním, aby svoje básne knižne vydala. Ráchel bola skeptická, už zažila jednu ponuku a tá sa skončila podrazom. Keď napokon prikývla, ďalšou kapitolou bolo zháňanie vydavateľa, financií a príprava. Keď sa grafickej podoby knihy ujal uznávaný český maliar a básnik Ladislav Maria Wagner a kniha dostala grant z Fondu na podporu umenia, bolo to ako prekonanie ďalšieho míľnika.
.havran bez Edgara
Havran, ten čiernozamätový okrídlený tvor, má v mytológiách ľudstva veľa rolí. Prisudzuje sa mu múdrosť, ale tiež krutosť, je poslom dobrých rád, ale aj zlých zvestí. Do populárneho vedomia v poézii sa dostal najmä vďaka básni Havran od Edgara Allana Poea, ktorý ju, ako sám priznal, písal presne vyrátanými metódami na presne očakávaný účinok.
Toto je u Ráchel Noa úplne iné. Jej básne sú účinné práve preto, že sú spontánnym, niekedy až lavinóznym prúdom obrazov a súvislostí. Hovoria o láske, smrti, túžbe, návrate, Bohu – a hovoria to prostriedkami, ktoré sú raz barokovo ozdobné, inokedy až na kosť minimalistické.
Zbierka je rozdelená na tri časti – editorka, ktorá dostala od autorky úplne voľnú ruku, sa rozhodla knihu podať ako epický príbeh a kapitoly nesú názvy S dýkou v osude, Havran v kávomate a Nebom nehýb. Vyberala zo štyroch stoviek básní, v zbierke je ich 99 (po tridsaťtri v každej z troch častí). Koncept, ktorý zvolila, zodpovedá životným etapám autorky, od stretnutia s láskou, lúčenie a prípravu na odchod. Všetky tri časti spája vášeň k životu a k telu. Telesnosť prítomná v tom zmysle, že telo je zdrojom utrpenia, ale aj zdrojom slasti. Telo ako príťaž, chorobou postihnutý obal zdravého a po živote túžiaceho Ja. Ale aj telo ako niečo hodné absolútnej lásky.
Môže sa zdať, že prvoradá je u Ráchel Noa mystická časť vnímania, ona píše veľmi zmyslovo a zmyselne. Je to poézia zložená z milovania a utrpenia. Asi dvoch najkrajnejších, ale aj najbližších pólov ľudskej existencie. Možno to nie sú verše pre tých, ktorí dávajú prednosť sterilne čistým líniám. Ale ony sú práve o prelínaní hraníc, o ich znejasňovaní, z ktorých však nevznikne otupujúca hmla vnemov, ale jasný, ostrý finálny zážitok.
Ticho je druhé meno bolesti
keď utieram prach zo svitajúcich obrazov
a ty už vešiaš nové selfíčka
do denníka aj do verejných kroník....
Všetci to vidia
a mlčia ako prelietavý sneh... Čítať viac

Káva, láska a nostalgia ( recenzia pre Dotytyky 3/2019)

Od nepamäti sme mohli v biografiách spisovateľov a spisovateliek, básnikov a poetiek čítať: Publikovať začal (začala) časopisecky… A nasledoval výpočet periodík, kde sa daný autor realizoval. Dnes si zvykajme na to, že sa objaví veta: Publikovať začal na internetových stránkach… Áno, je to tak! Pokiaľ kniha ostala ešte stále pevnou a takmer monopolnou zložkou šíriacou literatúru, keďže elektronické e-knihy sa zďaleka nepresadili podľa prognóz, uverejňovanie prózy a najmä poézie na internete sa stalo úplne bežnou a čoraz rozšírenejšou praxou. V podstate sa už iba čakalo na to, kto nejakým spôsobom ako prvý zastreší tento trend do funkčného a prínosného celku. Spravilo tak občianske združenie Pars Artem, ktoré združuje internetových autorov už tretí rok a má už za sebou celý rad zaujímavých podujatí. Napríklad organizovanie Medzinárodného básnického festivalu Pars poetica, aktivity zamerané na podporu čítania u rómskych detí, celý rad autorských čítaní po slovenských mestách a v neposlednom rade aj rozbiehajúca sa činnosť vydavateľská, ktorej jedným z výsledkov je minuloročný básnický debut autorky Ráchel Noa Havran v kávomate. Dalo by sa povedať, že pokiaľ v prípade časopisov hovoríme o kmeňových autoroch, tak Ráchel Noa je spolu s ďalšou neveľkou suitou básnikov kmeňovou autorkou Občianskeho združenia Pars Artem, teda jeho stránok na sociálnej sieti Facebook. Uverejňovanie na sociálnych sieťach má jedno kľúčové špecifikum. Často k nemu siahajú autori, ktorí si na časopisecké publikovanie z tých či oných príčin netrúfajú. Napríklad sa pridržiavajú klamného presvedčenia, že autor nad tridsať rokov, pokiaľ ešte nemá knižný debut, už by nemal oslovovať svojou tvorbou časopisy… Je to kardinálny omyl, čo dokázala aj poetka Ráchel Noa, svojou debutovou knihou Havran v kávomate. Čo sa autorky týka, bola už niekoľko rokov stálou súčasťou dosť veľkej diskusnej skupiny venujúcej sa poézii, publikovala sústavne neočakávane kvalitné texty, preukazujúc básnické kvality na míle vzdialené tomu, pod čím si predstavujeme začiatočnícku básničku. Je len samozrejme, že so vznikom združenia Pars Artem očakávala internetové komunita knižný debut práve od tejto autorky, neustále už roky prítomnej svojou tvorbou na stránkach Facebook-u. Nedá mi, ale v najprv tak trochu odbočím k práci editorky básnickej zbierky, ktorou je hudobníčka a speváčka Gudrun, už niekoľko rokov zviazaná s našou alternatívnou scénou, konkrétne s kapelou Ľahká Múza. Že ste o nej, podobne ako o poetke Ráchel Noa zatiaľ nepočuli? Zvykajte si! Ide o internetovú odnož brány vstupu do literatúry a keďže táto prebieha cez sociálne siete, mix umeleckých žánrov a všadeprítomné záhadné pseudonymy sú skôr pravidlom, ako výnimkou…
S čím teda Ráchel Noa na pomerne ustálenú básnickú scénu slovenskú prichádza? V prvom rade musím konštatovať, že táto zbierka prináša takpovediac renesanciu poézie ako magického umenia rozprávať, zobúdzať v čitateľovi až mystický pocit zúčastňovania sa na zázračnom obrade slova. A tu prichádza na scénu už spomínaná editorka Gudrun. Na nej bolo obsiahnuť stovky básní, ktoré táto plodná autorka ponúkla „svojej societe“ a vybrať z nich to najreprezentatívnejšie. Zhostila sa toho vynikajúco, a tak sa k čitateľovi dostáva debut, ktorý je zároveň aj výberom! Veľmi zriedkavá to situácia v slovenskej poézii. Jednotlivé kapitoly zbierky majú názvy S dýkou v osude, Havran v kávomate a Nebom nehýb. Mohli by sme rozobrať kľúčové línie v každej zo spomínaných častí, ale dôležitejšie je u takto zvláštne debutujúcej autorky vyhmatať kľúčové uzlové body tvorby. V prvom rade je to už spomínaný návrat, renesancia klasickej básnickej tvorby. To jest vyhýbanie sa samoúčelným experimentom. Tak isto je autorka vzdialené „popisnosti a civilnosti“. Vie, že báseň v sebe musí obsahovať patričnú dávku už spomínanej mystiky, vášne, záhady, zúfalej lásky i čudesných nočných putovaní, trebárs aj od jedného kávomatu v benzínke po druhý. Kľúčovou témou básní Ráchel Noa je teda vzťah. Vzťah na storaký spôsob. Nielen medzi mužom a ženou, ale aj medzi matkou a dieťaťom, medzi človekom a Bohom, medzi jednotlivými vrstvami vlastného ja. „Netráp sa, / povedal mi Boh do modlitby, / oddýchni si, / ráno daj mužovi bielu košeľu.“ Alebo s takmer surrealistickým akcentom: „Už ani chodník nezavýja na mesiac, / ja som to dievča s čiernymi snežienkami.“ Skrátka, autorka sa dokáže pohrať s nečakanou, objavnou metaforou, tajomstvom, ale vie ponúknuť aj bravúrne viazaný verš a pokojne prizná svoje inšpiračné zdroje, v ktorých cítim okrem francúzskej moderny aj českých beatnikov (konkrétne Václav Hrabě) či z našich básnikov silno Miroslava Válka, Milana Rúfusa a z mladších Joža Urbana. Je len logické, že autorka debutujúca v strednom veku nadviaže na to najlepšie, čo v našej poézii doposiaľ vzniklo, avšak že si pri tom zachová takú dávku svojbytnosti, básnickej aj ľudskej, to je už pomerne zriedkavé. Keby som mal bez dlhšieho rozmýšľania napísať, čo mi ako prvé evokujú básne Ráchel Noa, tak to je hľadanie. Hľadanie toho pravého citu, hľadanie viery v Boha, hľadanie rovnováhy, medzi vášňou a rozumom. V niektorých básňach nachádzam aj mimoriadne silnú autorskú snahu o diskurz na tému bytia a nebytia, tému smrti, ako (ne) prirodzenej bodky za posledným veršom. Termín „ženská poézia“ používam iba ako barličku, avšak v tomto prípade patria básne z tejto zbierky medzi to najlepšie, čo v tomto efemérnom „žánri“ za posledné roky vyšlo. Dlho som hľadal bodku za týmto zamyslením sa nad básnickou zbierkou Ráchel Noa Havran v kávomate. Napokon mi ju autorka poskytla sama: „Lietať s anjelmi, / horieť s démonmi, / milovať dvoch ľudí / je nemožné...“ Ja iba dodám: Áno, je to nemožné. A preto ľudia píšu básne.

Maroš M. Bančej Čítať viac

Dievča s čiernymi snežienkami

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Recenzia pre Literárno informačné centrum

„Milý čitateľ. Práve držíš v ruke knihu, ktorá mohla byť vydaná už pred rokmi, alebo nikdy.„ Presne takto začína Predslov debutujúcej básnickej zbierky Havran v kávomate. Editorka Gudrun nás zoznamuje s príbehom, ktorý predchádzal vydaniu knihy a približuje postupne komplikovanú osobnosť autorky Ráchel Noa, v zdanlivo nenápadných útržkoch jej úvah o svojom živote a tvorbe. Ako Predslov naznačuje, čaká nás dobrodružstvo, čo môže byť v poetickej tvorbe trochu prekvapivé. Postupne zistíme, že editorka presne vie, ako navodiť ten správny stav na čítanie tejto knihy. Ráchel jej dala voľnú ruku na zostavenie knihy výberom zo 400 básní, čo predstavuje jej desaťročnú tvorbu. A keďže ide o autorku prioritne publikujúcu na sociálnej sieti Facebook, jej čitatelia tušili, že to nebude ľahká úloha. Ani nie tak pre rozsah tvorby, ale hlavne pre jej tematickú mnoho vrstevnatosť a až na dreň siahajúcu úprimnosť a silu výpovede. Nielen bežní čitatelia, ale hlavne skúsení spisovatelia, pochybovali o tom, či môže takúto úlohu zvládnuť do vtedy im neznáma speváčka! Ale ako to už občas býva, práve to, že človek nie je zviazaný rutinou a zažitými postupmi, podarí sa práve takto vytvoriť svieže, originálne dielo. Zostavenie knihy, ako epického príbehu z básní, je výborný nápad. A tak sa môžeme začítať do príbehu, zostaveného z 99 básní, rozčleneného do troch tematických kapitol. Vnoríme sa do rozprávania o Živote a Láske, ktorá má mnoho podôb. Každá z kapitol obsahuje 33 básní. V prvej „S dýkou v osude“ sa zoznámime s jej láskami – mužom, deťmi a vzťahom k Bohu. Hneď prvá báseň „Si moje všetko“ nás nenechá na pochybách, že pôjde o intímnu lyriku. Poetika je plná chutí, farieb, vôní, ktoré tak bytostne chýbajú v dnešnom citovo vyprázdnenom, racionálnom a technologickom svete. Je objavná v nečakaných metaforách a jej pointy majú nielen básnické čaro, ale aj silný filozofický podtext. V texte sa vyhýba samoúčelným experimentom, pričom dokáže udržať napätie nečakaných zvratov v reálnej hladine a týmto spôsobom originálne dynamizuje vnútorný dej príbehu. „ Mám unavené túžby/ a nedostatok spánku/ a vonku pritom stále vonia vzduch/ ešte aj staré kino v centre/ čaká rozkročené/ Lenže ja ešte stále vidím chybu v Tvojom mene/ Radšej dnes večer ostanem doma/ rozmieňať slová na bezcenné/ ktoré si v hneve vyslovil.../Mám nedostatok spánku/ a v žilách mokrú penu/ morských víl.../Miluj ma“ V druhej kapitole „Havran v kávomate“ precestujeme s Ráchel celý svet, od jednej kávy k druhej a naším spoločníkom bude jej zhavranelá duša. O tomto svete nám zanecháva pestrofarebné odtlačky peria a vlastnej fantázie. Je plná dadaistických, či surreálnych obrazov, kombinovaná s príbehmi všednej každodennosti, čo definuje jej špecifický štýl. Celá kniha priam preteká renesanciou poézie a v čitateľovi zobúdza chuť zúčastňovať sa všetkých objavných ciest do vlastného vnútra. Jazyk je osviežený trópami, slangovými a expresívnymi výrazmi, či aktuálnymi pojmami z cudzích jazykov. Dosahuje tým pozoruhodnú spätosť s mladou, či staršou čitateľskou generáciou. Zbierka je tiež ukážkou básnickej techniky, kde sa striedajú básne písané viazaným, či voľným veršom a niet žiadnych pochýb o tom, že autorka má zvládnuté obe techniky a presne vie, ktorú použiť na umocnenie umeleckej výpovede básne. „Sedeli by sme na balkóne / na starom námestí/ a porcovali svetlá reklám/ čisto opretí o zmierenie/ tam v cudzom meste..../ Ty s cigarou a dobrou whisky/ ja nahá až na dušu Anny/ na balkóne/ chcela by som žiť s tebou každú noc/ so spustenými nohami/ a mravmi...“ V posledných básňach kapitoly začíname tušiť, že sa blížime k niečomu ťaživému, až fatálne nevyhnutnému... „Každé ráno oknom vletí čierny havran/ ku mne do kúpeľne/ a obzerá si po milimetroch/ moju nahotu - akoby som bola čudná.../Potom si/ odchlipne z mojej strašne čiernej kávy/ už ani na mňa nepozrie/ a bez pozdravu odletí/ vždy s jedným mojim vypadnutým vlasom...“ A v tejto atmosfére vstupujeme do tretej, priam mystickej kapitoly „Nebom nehýb“. Mnoho jej čitateľov sa zhoduje, že práve v téme bolesti, zúfalstva, nádeje a spytovania, či pochybovania o vlastnej zbožnosti, že tam je najuhrančivejšia. Že počas čítania, riadok za riadkom vstupujme do sveta medzi životom a smrťou a je to silné, ako vášnivé tango... Raz sa viac do figúry opiera nádej, druhý krát vyhráva trýzeň, bolesť či smrť...Ale nie je celý náš život len tanec na pokraji smrti? Autorka však dokáže týchto nerozlučných milencov zobraziť aj v baletnom plié a navodiť tak atmosféru ľahkosti a mäkkosti nového života, života po bolesti z konečnosti našich dní... „Svetlo lámp vo vetre na svitaní/ za sebou ťahá unavený tieň.../ Ako my kríž ! Príliš jasne sami!/ Spomeň si! Nech ja zabudnem/ Nech zaspím, veď už sucho svitá/ a spánok kdesi bez orgazmu stojí!/ Nech ma noc - / mníška nevyžitá/ konečne nechá na pokoji!/ Spomeň si svedomie zadubené/ aspoň na jednu z cnostných vín!/ Nech padá kosa na kamene!/ Ach! Nota Bene! Nota Bene.../ V káve tiež svitá slza mlieka/ Márne sa modlím.../ Nezaspím...“ A keď sa dočítame k poslednej básni „Balada, na konci neba“ autorku vnímame ako niekoho veľmi blízkeho. Doviedla nás až na okraj, ba až zaň...Jej slová nám rezonujú v duši a tak dočítame posledné riadky tejto básne a knihy:“ Vysoko/ kde to s nami skončím/ Ešte sa neľakaj/ Nemyslím na smrť/ Dám si tri drahé kávy/ na Lomničáku/ A Ty až do výplaty/ budeš len ovoniavať sardinky/ a zapíjať ich mokrou vodou/ Nemyslím na smrť/ Myslím na začiatok...“ Bola k nám milosrdná a napriek všetkej bolesti nám dala nádej. Tak končí Ráchel, priam románová postava. Všetky silné príbehy sa odohrávajú pred tvárou smrti, ale málo kto o nej vie písať tak ako ona - bez umelého pátosu, kalkulu a citového vydierania....Pre mňa je v tomto jedinečná...Aj preto sa v recenzii nezameriavam na analyzovanie jednotlivých veršov, či posudzovanie zvolenej básnickej techniky. Z tohto uhlu pohľadu by to bolo zavádzajúce. Jej básne totiž zapadajú jedna do druhej a vytvárajú spoločne úžasný príbeh človeka. Nie je to žiadna bežná ženská lyrika, má v sebe kód univerzálnosti. Celkové dielo vynikajúco dotvárajú pôvodné olejomaľby významného českého maliara a básnika Ladislava Maria Wágnera, z ktorých vybral časti a kongeniálne vložil do knihy tak, že priamo súvisia s textom. Typ písma, tvrdá väzba, prebal a kvalitný „starý“ papier dodávajú knihe hneď z prvého aj posledného dotyku pocit literárneho šperku. Knihu uzatvára Doslov od spisovateľa a literárneho kritika Maroša M. Bančeja, ktorý nás utvrdzuje v tom, že novovzniknuté vydavateľstvo PARS ARTEM svojím prvým debutom nasadilo latku vysoko a malo by byť zárukou kvality slovenskej poézie a prózy a že názov, ktorý si vybralo zodpovedá ceste, ktorú si vytýčilo. Je to cesta umenia, náročnosti a originality. Dobrou správou je, že práve tento smer ocenil aj Fond na podporu umenia, bez ktorého by vydávanie práve takýchto kníh nebolo v dnešnej dobe možné. Čítať viac

Na odvrátenej strane Mesiaca

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Dovoľte mi predstaviť básnickú zbierku Havran v kávomate od Ráchel Noa. Inak povedané, malá úvaha o veľkých slovách.

O poézii jej tvorcovia (predovšetkým tí neúspešní) radi prehlasujú, že je zosobnením citu a nejaké „fuj“ konštrukcie (čítaj - naučím sa písať) tieto emócie znehodnocujú. Nazdávam sa, že opak je pravdou. Keď frustrovaný fanúšik píska na hymnu súpera po prehratom zápase, je to síce emocionálne takmer ako úmrtie blízkej osoby, sotva však ide o estetický etalón kvality. Keď sa niekto rozhodne vyjadrovať písmom a jazykom, stávajú sa jeho limitom. Sloboda netkvie v nepoznaní. Odmietať nástroje v jej mene vedie v extrémnom prípade k tomu, že po vykonaní veľkej potreby zanevrieme nielen na toaletný papier, ale aj na lopúch. Skrátka, byť sám sebou je fajn, vedieť niečo navyše je ešte lepšie. Úspešný umelec je ten, kto si je vedomý svojej jedinečnosti a zároveň jej nikdy neuverí.

RáchelNoa - Havran v kávomate
To ma privádza k debutovej zbierke básní pseudonymom opradenej Ráchel Noa. Havran v kávomate. Už nad názvom by priemerný jedinec dokázal meditovať hodiny. V závislosti od toho, či má rád kávu, šach-mat alebo Poa, prípadne je ornitológom, či dokonca priaznivcom skupiny Team (...a súmrak sa rozletí...). Alebo servisuje prístroje s občerstvením napádané škodcami z množiny otravnej fauny.

Z dôvodov, ktoré mi neprináleží komentovať, pretože o nich viem pramálo, sa táto zbierka zrodila z mamutej iniciatívy editorky Gudrun (to je pseudonym, viem, že viete, ale...), ktorá ju nielen skompilovala z facebookovej bezodnej jamy príspevkov, ale ju aj nástojčivo promuje, kde sa dá. Kde sa nedá, tam po vzore rohatého nastrčí ženu.

Výsledkom je kniha, ktorá obsahuje existenciálnu poéziu balansujúcu na hranici odvrátenej strany mesiaca, beznádeje, negácie a túžby po mesačnom svite, nádeji i negatívnom medicínskom náleze.

Moje deti

Chcem byť so svojimi deťmi doma,
milujem ich a nenávidím nemocnice.

Bože, každý deň sa modlím,
aby si ma nechal s nimi,

potrebujú narýchlo uvarené párky,
vzdušné zámky a rozhrešenia.

Chcem byť s nimi
viac ako s tebou.
Doma.

Niekedy si tam býval s nami,
nosil nám ryby a sliepky z práce,
vetral vánkom popraskané rámy okien,
vyháňal myši z komína
a nebo bolo radostné
rozjasnené svetielko na oblohe...
A zrazu nefér ultimáta?

Alebo ty,
alebo oni?

Vyberám si ich!

Moje deti.
Nič od nich nečakám...
Len ich milujem
s každým ich potknutím
o anjelské krídla...

Tak prečo potrebuješ
ďalší dôkaz
o mojej láske k tebe?

Stretol som sa s názorom, že tieto básne dokážu človeka rozložiť. Mňa básne skôr skladajú. Ťažkosti má každý, ale málokto ich dokáže podať tak, aby sa druhá osoba masochisticky pridala. Masochisti sa vyváľajú v prvom pláne, avšak pozornejší čitateľ v básňach nájde viac ako len - fňuk, je mi ťažko, smrk, Bože, ako si to mohol dopustiť, bú, všetko je čierne, len nacisti sú hnedí a pod. Paradoxne, Ráchel Noa vie písať, jej samozvaní životopisci dodali srdcervúci príbeh, a predsa je výsledkom niečo, čo zaujme! Aj bez pozlátka. V rámci facebookovej moderny vyniká očividný talent vyjadrovať sa kultivovane a pritom emotívne. Keď dôjde na viazaný verš (málokedy), nedostanete obligátnu dávku prvotnopospolných domácich úloh zo 4.B, ale sebavedomú formu.

Si moje všetko

Si moje ráno po polnoci.
Biely sneh na okennom ráme...
Si všetko, čo sa ešte točí
okolo Slnka, ktoré máme.

Noc cez poludnie
Úsmev v plači...
A kým sa delíš, neubudneš...
To ku vzkrieseniu stále stačí...

Vyberám z kasne tvoje básne
a duša sa mi nehou chveje...
S povzdychom kolien, drahý, žasnem,
ako mi vchádzaš do nádeje...

Priznávam, až na prvú uvedenú báseň Moje deti, nemám v knižke osobitných favoritov. Deväťdesiat deväť útvarov je rozdelených na tri časti, ale nebojte sa! Nie je to hokej. Kniha nestráca dych, pasívne neudržuje prvotné vedenie a posledné sekundy nehrá s tým, že už sa nič nestane (pozdravujem Kanadu). Je mi jasné, že nezaujme každého. Na to je príliš vážna, príliš bolestivá. Kým vymyslím ďalšie „príliš“, dodám aspoň pár faktov. Vydavateľstvo Pars Artem nešetrilo na výtvarnej stránke, a preto je obohatená o vizuálne majstrovstvo českého výtvarníka Ladislava Maria Wagnera. Pevná väzba s prebalom v kníhkupectvách spôsobila dojem poškodeného nákladu, pretože sa distribuuje s ochrannou fóliou, ktorú treba pred vyložením na pulty odlepiť. Z vlastnej skúsenosti viem, že sa tak nestalo, knihy pôsobia poničene a odrádza to od kúpy. Škoda. Zaujímavejšiu poetickú zbierku z minulého roka na Slovensku nájdete iba s ťažkosťami. Nuž, neváhajte a berte! Čítať viac

Tancovať s osudom

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Jedna jediná je pravda. Je kvůli nám mnohostí, abychom se, sami v lásce, poučili skrze mnohé“
Evanjelium podľa Filipa
Toto nie je recenzia, je to len prúd vedomia, reflexia iného prúdu vedomia, vedomia iného človeka nesúceho meno Ráchel Noa, lebo autentická poézia vždy vyplavuje v čitateľovi jeho vlastné osobné zážitky, a on aspoň na chvíľu žije na vyššom stupni vnímavosti. Je to len pár poznámok ku knihe od Ráchel Noa Havran v kávomate (Pars Artem, 2018) a k zmyslu poézie všeobecne. Už nejaký čas ju sledujem na internete. Písanie poézie – v okamihu, keď už to je poézia, prestáva byť národným, hviezdoslávnym krasorečnením na slávnostné príležitosti, prestáva byť hádzaním poučných osobných múdrostí či kŕčovitých slovných šalátov, o ktorých zmysle nič netuší ani ich autor, a preto verí, že sú úžasne hlboké – ale po prekročení tejto malomeštiacko-narcistickej úrovne sa stáva prostým striptízom. Niekto to má rád, lebo sa v skrytom kúte duše stotožňuje s osobou striptíz vykonávajúcou, iný prosto preto, lebo sa rád prizerá – čistý, počestný čitateľ, ktorý nepíše, ani po tom netúži, skrátka rýdzi voayer. Na konci poézie je preto pravda. Nahota tela je pravdou o tele, nahota duše je pravdou o duši. No najviac z nej vytuší sám striptér, lebo hlavne on spoznáva to Vedomie, ktoré ho, veriac, že je skryté, sleduje z temnôt. Ozajstná poézia je cesta k pravde, bolestivým prežívaním dobrého aj zlého, pre často sadistickú rozkoš toho, kto sa prizerá. Je prežívaním obrazov, ostrým bolestivým vnímaním neopakovateľného, všetkého, čo – podľa našej viery – v skutočnosti píše buď osud, náhoda, Stvoriteľ či karma. Je preto veľmi nerozumné stať sa ozajstným básnikom, a ja som presvedčený, že Ráchel Noa sa to naozaj podarilo. Som presvedčený, že to, čo píše, je naozaj autentická poézia, lebo ma oslovuje rovnako ako poézia Ungarettiho, Rilkeho, či Seferisa. A často ide aj o krk, lebo ako hovorí bližšie neuvedený klasik v básni
Milenka v zákrute
Inak to nejde
Smrť stojí vždy za chrbtom básnika
ak je ním naozaj
Je to ako nočný závod v daždi
Rezať zákrutu úplne na doraz
svet iba v kužele reflektorov
Smrť v zákrute musí odskočiť
sama od seba
Ak nie, tak ste svoji

Na konci poézie je pravda. Akí sme, takú pravdu nájdeme. Z facebookovych fotografií na mňa hľadí tvár a žensko-dievčenská postava, pripomínajúca ruské šľachtičné z románov Leva Tolstého v podaní amerických herečiek.
Keďže sme ale v prostredí facebooku, ktovie, či to je naozaj ona. Ale keby aj nie, príbeh Cyrana z Bergeracu by bol ešte zaujímavejší. Koniec koncov, vo facebookovom prostredí môžem aj ja byť v skutočnosti pätnásťročná krásna Vietnamka, nahnevaná, že všetci sa do nej len zamilovávajú alebo s ňou chcú mať sex, a nikoho nezaujíma, čo si myslí a hovorí. A tak si vymenila fotografiu so zlomyseľným päťdesiatročným kocúrom, ktorý sa teraz pod jej fotografiou zabáva na účet svojich vrstovníkov.

„Pravda? Čo je pravda?“Pilát Pontský, takmer presne podľa Jánovho Evanjelia

Na konci poézie je pravda. Akí sme, takú pravdu nájdeme. V mojej fantázii, tak ako si ju predstavujem pri čítaní jej textov, je Ráchel Noa typ poetky pripomínajúci Thér?se Desqueyroux, z rovnomenného románu od Françoisa Mauriaca, ktorá sa z vnútorného nepokoja na rajsky vyzerajúcom statku pokúsi otráviť postupne v malých dávkach svojho manžela, dobráckeho, mladého, zdravého, na pozemský majetok bohatého katolíka. Rodina vyrieši problém šalamúnsky. Kúpia jej byt v Paríži, zriadia jej rentu, a vysadia ju z koča na bulvári plnom vysvietených kaviarní.
Konečne je medzi svojimi.
„Dlho sa dívala na kvapku portského v Bernardovom pohári, potom sa znova zahľadela na okoloidúcich…

Thér?se si trochu vypila a veľa fajčila. Usmievala sa prešťastne sama sebe. Potom si nafarbila líca a pery, vyšla na ulicu a pustila sa do neznáma…“ François Mauriac, záver vyššie spomenutého románu

Podstatou poézie je realita, či už sneží, či prší a cez to sa prepletajú nekonečné varianty pálčivej, márnej túžby po láske, ktorá – ak vôbec príde, nás vždy prekvapí svojou krátkosťou, trpkosťou, bolesťou.
Reálne, neopakovateľné, drsné okamihy absurdného jestvovania. Možno sa s ňou vyrovnávať drsne, vtipne, aj cynicky. Realita, ktorá nás osudovo prepadne. Ungaretti našiel svoju realitu na fronte prvej svetovej vojny. Netušiac, že zakladá modernú taliansku poéziu, písal ju ako poznámky na okraj vojny, na cigaretové papieriky a vhadzoval ich do plechovej torby. S udaním dátumu a kóty. Bunin, aj keď prozaik, ju našiel ako starec v emigrácii v Paríži, v spomienkach na dávno zaniknutý svet cárskeho Ruska. Niekoho prebudí choroba či smrť niekoho blízkeho (Rozumní sa venujú meditácii, ale to je iný príbeh). Je veľmi nemúdre, chcieť sa stať veľkým básnikom, lebo na konci poézie je pravda. Akí sme, takú pravdu nájdeme. Väčšina nachádza bolesť, rozčarovanie z veľkého iluzívneho podvodu, zo všetkého stvoreného a márneho, zo svojej podstaty.

„Raz skončí peklo. Vyhorí“ Ráchel Noa

Kto horel, vyhorel, no kto vyhorel a prekonal hnev, nestal sa zlomyseľne pomstychtivým, či prípadne nespáchal samovraždu, ten sa stal múdrym. To všetko je ale až za koncom poézie. V jej strede, a tam niekde sa nachádza zbierka Havran v kávomate, v strede poézie ešte stále hľadáme šťastie. Bolestivý striptíz pre potešenie ctených divákov. Ale na to, aby bol človek šťastný, musí byť strašne prefíkaná beštia. Nie preto, aby podvádzal iných ľudí, ale preto, aby dokázal tancovať s osudom. Čítať viac

KÁVA S POÉZIOU EŠTE NIKDY NECHUTILA LEPŠIE

Opäť prichádzam s novou recenziou a znovu to bude poézia. Už nejaký čas som mala rozčítanú knihu Havran v kávomate od Ráchel Noa. Hneď ako som zaznamenala, že táto kniha vyšla, vedela som, že si ju musím prečítať. Obálka knihy ma dokonale opantala a aj keby som si neprečítala anotáciu, tak by som do tejto knihy rozhodne šla.

Zbierku som čítala pomaly a po častiach, vychutnávala som si každú jednu báseň. Nedalo sa to prečítať naraz. Za každou sa skrývalo niečo úžasné, čarovné. Lákalo ma odhaľovať to.

Skutočne by ma zaujímalo, kto sa skrýva pod pseudonymom Ráchel Noa, pretože jej poézia mi sadla dokonale. Zbierka je rozdelená na niekoľko častí. Neskutočne sa mi páčil štýl písania a všetky tie básnické prostriedky, ktoré autorka používa. Tie poetické „kučierky“ sú dosť výrazné a sú tak nádherné, že som sa nimi nechala unášať a len som sa plavila na vlnách autorkiných slov.

Priznávam, že táto poézia je ťažšia a pre ľudí, ktorí poéziu veľmi nečítajú, to môže byť zložitejšie, ale pre mňa bola ako balzam na dušu. Krásne opisuje svoj duševný svet a ja som zatúžila túto osobu spoznať. Avšak aj prostredníctvom básní som nahliadla do jej sveta.

Najčastejšie píše o srdcových záležitostiach, čo išlo trošičku mimo mňa, ale aj tak sa mi tie básne veľmi páčili. Ale s básňami v ďalších častiach som doslova splynula. Oceňujem spojenie s kávou, pretože ja som kofeinoholik, takže keď sa v básni mihla káva, tak (som dostala chuť na kávu) ma to hneď zaujalo.

V ďalšom rade klobúk dolu pred ilustráciami, ktoré sú jednoducho dokonalé. Myslím, že zbierka by sa hodila k chladným jesenným podvečerom a stopercentne by do nich vniesla niečo nezameniteľné.

No i napriek tomu, že som zbierku čítala časť v zime a časť na jar, bola pre mňa nádherná. Každú báseň som si vychutnala.

Páčila sa mi jemná pochmúrnosť, ktorá však nebola zaťažujúca ako to býva u niektorej inej melancholickej poézie. V podstate ani neviem, čo by som mohla vytknúť. Nenachádzam nič len krásnu poéziu, ktorá je pre mňa veľmi vzácna a veľmi hlboká.

Nevolám.

To len ozvena bolesti

láme skalám strechy,

keď vníma pohyb ticha…

Strana 130
V každej jednej básni je toľko citu a emócií, že skutočne nemôžete knihu prečítať za jeden večer. Chce to čas. Vstrebať každý jeden verš. Každé jedno slovo či metaforu.

Pokiaľ ste milovník poézie ako ja a hľadáte niečo, čo vás zasiahne a čo nie sú len výkriky do tmy, tak Havran v kávomate bude práve pre vás.

Pevne verím, že to nebude od autorky posledná kniha a že nám dovolí ešte nahliadnuť do jej duše. Pretože tak krásnu zbierku som už dlho nečítala. Je fakt, že tie „vzťahové“ básne boli trochu mimo mňa – pretože tie témy až tak veľmi nevyhľadávam – ale autorka ich podala nádherne.

Navyše nesmiem zabudnúť podotknúť, že básne boli pre mňa veľmi inšpirujúce. Po dočítaní vzniklo niekoľko básní.

A teraz ma ospravedlňte, idem si dať kávu. Čítať viac

Stojíme nad priepasťou rozdielov

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
"Keď sme už takí zbytoční / a slov je stále veľa / aspoň mi daruj ticho dní, /kým pískam na anjela…" ten pocit márnosti vo veršoch Ráchel Noa je okúzľujúci a núti čítať a čítať ďalej v jej prvej zbierke Havran v kávomate s podmanivými kresbami českého maliara a básnika Ladislava Marie Wagnera. Veľmi príťažlivo urobená zbierka ašpiruje jednoznačne na uloženie do police v knižnici s názvom „klasika“. Autorkina „prokrastinácia“ zbierke podľa mňa pomohla. Ako sa dozvedáme z úvodného slova editorky Gudrun, ide totiž o výber z diela za posledných desať rokov, z vyše 400 básní. V debute nenájdeme žiadne nevydarené experimenty s formou, v duchu tvrdenia barda Vojtecha Mihálika, že „kto experimentuje s formou, nezvládol obsah“. O Ráchel Noa to neplatí. Obsah knihy je dramaticky vystavaný a ak editorka Gudrun tvrdí, že dôležité bolo škrtať (vybrala 99 básní), určite by jej dal za pravdu iný klasik Vojtech Kondrót, ktorý mi raz v súkromnom rozhovre vysvetľoval, že často lešenie básne, či knihy zostane, kým stavba sa dávno zrúti. Osobne preferujem poznanie Valentína Beniaka, že ako ten prameň z hĺbky vytryskne, už mu lešeniami netreba pomáhať. Veď iste dnes už nebudeme písať poéziu v elegickom distichóne (skúsil som - čisté šialenstvo), lebo by nám nik nerozumel. Dosť na tom, že to je téma na diskusiu literárnych teoretikov a nie tejto amatérskej úvahy. Dnes tu máme výpoveď plnú, živú, vzrušujúcu, divokú, energickú a predsa ustálenú vo vlastnej sile. Sile slabých, alebo v slabosti silných. „Boh odpúšťa, je láskavý, / a ty sa prísne nesúď…/ Cukor mi sype do kávy / a do smútku zas prelud…“ Teda stojíme pri čítaní nad priepasťou rozdielov. A tie vytvárajú napätie, ktoré je hybnou energiou pre čitateľskú úspešnosť. A to nehovorím o takej čerešničke na torte, že tie najboľavejšie miesta vlastného vnútra sprístupňuje autorka len tak akoby mimochodom, čím umocňuje vlastnú výpoveď: „Veľavýznamne zažmurkáš /Na rokoch nezáleží. / Pred masektómiou som bola stará. / Na smrť.../Na smrť stará a od pôvabu priďaleko / Len hviezdy a noc pretekali riekou…" Čiže Ráchel Noa dokazuje týmto výberom, že nie je žiadna naivná piškóta, aj keď v jej tvorbe nájdeme skutočné pohladenia vyvolávajúce priam záchvaty vzrušenia: "Aj v spánku mi už hrabe... / Tak ma už... / Všetko... / Abbé..." alebo (sic!): "Som tieňom svojho tieňa, / medzerou vykúpená,/ blízkosťou zatratená,/ keď strážim tiene tvojich vrán./ Všade tam, kde je motýľ sám / a jeho chvíľa sa mi stráca, / o jeden nádych súperiaca / za svetlom noci utekám…". Ženská poézia slávi u nás nové úspechy od čias, čo ju Peter Macsovszky podrobil testu na estrogén, keď si jej feminitu obliekol na maskulínne telo a je dobré, že editorka Gudrun dýchala autorke na chrbát, aby sa už rozbehla z internetu aj do knižného sveta. Ukončime preto toto naše rozprávanie akýmsi Rácheliným odkazom: „Zvoní večerná / a moje slzy hasia kmitavé plamene túžob,/ vždy keď odchádzam z domu / do krajiny NIKAM…“ prípadne: „Ešte aj Potemkin by si vzdychol…/ A potom uhasila cigaretu, / zavrela modlitebnú knižku,/ zmizla tak, ako sa zjavila. / Nemalo zmysel / ďalej hľadať priliehavé pojmy / počas tej / genocídy mojich snov…/ Čoraz častejšie myslím na mŕtvych... / Živí sem nechodia...“ lebo je otázne, koľkí ľudia ešte dnes čítajú poéziu? Aj keď už Hviezdoslav tvrdil, že „už skončila poézii doba“, a ako vieme, nebola to pravda. Čítať viac

Poézia prenikajúca až do DNA

Konečne som si našla čas len pre seba a začítala som sa do poézie Ráchel Noa - Havran V Kávomate. Vyrazila mi dych. Niektoré básne som už poznala z FB a uchvátili ma natoľko, že som proste túto knihu musela mať doma ale samotné zostavenie zbierky, báseň po básní je…...skrátka Havran V Kávomate. Kto to nečíta, nikdy nepochopí. Až teraz si uvedomujem ako má zbierka poézie vyzerať. Samozrejme, na prvom mieste sú samotné básne, ktoré sú v tomto prípade viac ako exkluzívne, aspoň pre mňa, ale ich správne zoradenie, splynutie, im dávajú o to väčšiu silu. Ďakujem, úprimne a z celého srdca za toto dielo autorke a tiež editorke, pretože tá sila, ktorú v sebe táto poézia má, sa dokáže pretaviť do každučkej bunky ľudskej existencie Čítať viac

Som rada za seba (editorka knihy) aj za autorku, že Vás kniha takto silno oslovila. Čítať viac

Havran v kávomate: poezie, která nejlépe chutná při kávě

Říká se, že co k má k člověku přijít, se k němu dostane a na samotné cestě vůbec nezáleží. Tato kniha je toho pro mne dostatečným důkazem, kdy první informaci o Ráchel Noa a jejím Havranu jsem přešel s nezájmem, jelikož jsem měl v na konci loňského roku jiné starosti a nepřikládal jsem tomu prakticky žádnou důležitost, abych byl hned v zápětí vyveden ze svého omylu a zmíněná Ráchelina tvorba se na mne vrhla jako hejno Hitchcockových Ptáků a ukázala mi smutnou krásu její tvorby.
I přes všudypřítomný smutek, beznaděj a bolest je v ní obsažena ženská magie lásky. Lásky ženy, která své verše bere jako únik z bezútěšného světa, ve kterém se stala vězněm. Kdy drobnýmu radostmi se snaží vyvážit velkou bolest celého světa a díky samotné tvořivé esenci se to daří. Jako by verše byly samy o sobě prastarými magickými formulemi a samotná kniha, která tak dlouho a bolestivě čekala na svůj zrod, znovu objeveným breviářem.
Děkuji Gudrun a samotné Ráchel, že jsem měl tu čest stát se návštěvníkem tohoto magického světa, ve kterém je ještě více znát tvořivá zvukomalebnost slovanských jazyků, a rád v něm zůstanu dokud to jen bude možné.
A jak sama Gudrun napsala v závěru svě předmluvy, podařilo se mi svou lásku nalézt a i za to vám oběma patří můj dík." Čítať viac

Skvelé, že nemáme žiadnu jazykovú bariéru. Ďakujeme s autorkou za krásne zhodnotenie! Čítať viac

1 2 Ďalšie

1 Ďalšie

12,50 €

Top autori

Top série

Havran v kávomate

12,50 €

Naši škriatkovia odporúčajú

Viac o knihe

Nahlásiť chybu

Hodnotenia

Recenzie čitateľov

Havran v kávomate

12,50 €

V ktorých knižniciach majú túto knihu?