Lístoky

Ivan Kadlečík sa narodil sa 8. apríla 1938 v Modre. Zomrel v Pukanci 15. júla 2014, kde je aj pochovaný. Po štúdiu slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1956-61) pracoval ako novinár, podieľal sa a vzniku košického časopisu Krok (1966-67). 1968-70 bol šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie, od 1990 je zamestnaný na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.

Kadlečík pôsobil najprv ako literárny kritik. Jeho záujem sa v syntetizujúcich a kontextovo poňatých štúdiách sústredil na slovenskú beletriu a literárnu kritiku. Na vydanie ju pripravil pod titulom Z rečí v nížinách, z politických dôvodov však kniha vyšla až v roku 1993. Od začiatku sedemdesiatych rokov, keď mu pre jeho spoločenské postoje bolo znemožnené verejne publikovať, sa v samizdatových súboroch vydaných v Prahe vo Vaculíkovej edícii Petlice – Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990) – venuje okrem osobností slovenského národného obrodenia aj českým prozaikom neoficiálneho komunikačného okruhu L. Vaculíkovi, B. Hrabalovi, O. Filipovi a inej svetovej beletrii (F. Kafka, F, Dürrenmatt). Už v kritických žánroch je viditeľné jeho smerovanie k výrazne osobitému, básnickému jazyku bohatému na metafory, významové hračky a neologizmy. Túto tendenciu intenzívne rozvíja v neskorších esejistických knihách. Často organizovaných podľa znamení zvieratníka (Dvanásť, 1989; Vlastný hororskop, 1991; Lunenie, 1993). Reflektuje v nich normalizačnú skutočnosť konca 80-tych rokov, ale tiež dobu prelomu a prvé roky po novembri 1989.
Dobovú slovenskú realitu trpko komentuje aj v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987; knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992), ktorých titul vystihuje i tvarovú charakteristiku. K žánru listu sa obracia v Epištolách (1992). Vzájomná korešpondencia s L. Vaculíkom a O. Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). Esejistickú tvorbu lyricky hravého, satirického, filozofického a literárnohistorického zamerania sústreďujú súbory Hlavolamy (1995) a Vlani ako dnes (1997). Taroky (1997) s podtitulom Historický románik obsahujú historizujúci prozaický text. Básnickým vyznaním je zbierka Srdce sa volá ň (1994). Zjednocujúce jazykové gesto dotvára obraz výraznej osobnosti nepodliehajúcej módam ani mocenským tlakom, sarkasticky komentujúcej svoju rolu vo vzťahu k veľkým dejinám a citlivej k individuálnemu ľudskému osudu. Ostatnou knihou Ivana Kadlečíka je lyrický prozaický text s názvom Lístoky (1999).