Práve táto morbídna fikcia je východiskovým bodom tejto hryzavo ironickej ponášky na dejiny. Slovensko ako spojenec Nemecka v “boji za nový svetový poriadok” veselo prosperuje zo zbrojárskych objednávok fašistickej superveľmoci, akurát, že situáciu komplikuje Vodcovo rozhodnutie presídliť Slovač na Krym. Samozrejme, že po masívnej propagačnej kampani sa mu to podarí, ale to sa zase nepáči krymským Tatárom, ktorí začínajú našich presídlencov prepadávať. Tí sa napokon s Tatármi spoja proti nemeckému miestodržiteľovi Krymu, aby po náhlej Hitlerovej smrti víťazne potiahli späť na Slovensko. Vedie ich mladý partizánsky veliteľ – bývalý sústružník – Vladimír Mečiar...
Autor dokázal, že poloha v ktorej sa cíti najlepšie je irónia, kruté groteskno, makabrózne pohrávanie sa s fantáziou. Spoľahlivo vyvolá u čitateľa smiech, aby mu zároveň rozosial po chrbte zimomriavky. To okrídlené “keby bolo keby” však núti k zamysleniu. Madam história dáva prednosť vyjazdeným cestičkám, a s “keby” sa môžeme pohrať aj v prípade najnovšej histórie. Alebo radšej nie?
(Ireney Baláž)
Napriek všetkej ironickej vtipnosti Otčenášov text rozhodne nechce byť len súhrnom vtipov na jedno použitie. Autor sa v ňom jasne a vedome vyslovuje k otvorenému problému relativity dejín a najmä schopnostiam a možnostiam politickopragmatickej dejepiseckej manipulácie s nimi.
(Peter Darovec)
S veľkou dávkou fantázie a chuti fabulovať vytvorená skladačka historických útržkov, anachronizmov a detailne premyslených mystifikácií nie je však prvoplánový politický pamflet, ale originálna próza. Cez vyfabulovanú históriu hovorí predovšetkým o dnešku, o súčasníkovi a o problémoch, ktoré ho stiesňujú.
(Kornel Földvári)
Autor na úzkom priestore necelých sto tlačených strán malého formátu rozpútal doslova ohňostroj absurdných nápadov a fikcií. Pri ich rozohrávaní voľne narába s historickými faktami a osobnosťami, ktoré priamo alebo nepriamo zasiahli do moderných slovenských dejín, vrátane súčasnosti, lebo tá je prítomná vlastne v celej knihe. V tom je skrytá jej ďalšia prednosť a najmä aktuálnosť. Historik, pokiaľ, pravda, trochu stojí “nad vecou” a nepasuje sám seba za spasiteľa národa či nositeľa definitívnych historických právd, musí Otčenášovi v dobrom slova zmysle závidieť jeho originálne nápady a metódu ich spracovania, ktorá je v koncentrovanej skratke prezentovaná už v motte knihy: Spomienkami na budúcnosť k veselšej minulosti.
(Ivan Kamenec)
