Boris Gašpar (1930 – 2015), syn známeho slovenského spisovateľa a verejného činovníka Tida Jozefa Gašpara, sa po roku 1945 ocitol na zozname nepriateľov ľudovodemokratického režimu. Vo svojich spomienkach sa sporadicky vracia aj k zážitkom z roku 1945, počas evakuácie verejných a kultúrnych predstaviteľov Slovenskej republiky do Rakúska, ktoré čitateľovi sprostredkúva očami 15-ročného chlapca, ako aj k svojim študentským skúsenostiam so všadeprítomnou Štátnou bezpečnosťou. Ako stredoškolský študent sa Gašpar ocitol v obnovenom Česko-Slovensku bez akýchkoľvek perspektív. Stal sa občanom druhej kategórie.V 50. rokoch bol z politických dôvodov zaradený do pracovných jednotiek pomocného technického práporu na Ostravsku. Zážitky z pracovného tábora,život na úteku a emigrácia,štúdium a študentský život na Madridskej univerzite tvoria jadro Gašparových spomienok. V nich rekapituluje svoje osobné skúsenosti a postrehy, týkajúce sa nielen dramatických osudov slovenskej politickej emigrácie po roku 1948, ale aj života slovenských študentov v zložitých vnútropolitických podmienkach povojnového Španielska, poznačeného občianskou vojnou. Spomienky sú písané veľmi pútavo. Zaujmú aj náročného čitateľa, a to nielen svojím obsahom, ale aj formou. Autor nezaprel v sebe nadaného prozaika.