Autor vytvoril hneď dve absurdné postavy, sociálnych vydedencov, a predsa silné charaktery, zavalil ich neskutočným množstvom nevšedných situácií, spojených so svetovým dianím, pridal množstvo dejových línií, obklopil ich kreatívnou ľudskou hlúposťou, a potom sa na scénu dostane jeho obľúbená téma - výbušniny, pretože (toto nie je metafora) im hodí bombu pod nohy…
Keďže príbeh sa začína v 70. rokoch 20. storočia, nemusíte ho čítať s učebnicou dejín 20. storočia na kolenách, aby ste si naštudovali okolnosti, nebudete ani veľmi potrebovať mapu sveta, aby ste na nej prstom odmeriavali vzdialenosti a prechádzali trasy hlavnej postavy (tak, ako by ste možno robili pri čítaní Starčeka), autor ale zapojil pár politických udalostí, ktoré stojí za to poznať pre lepší čitateľský zážitok. A takisto, hoci zo začiatku sledujeme dva rozdielne životy v tú istú dobu, nemáte potrebu si pri „preskakovaní” spätne pripomínať, čo sa dialo o kapitolu predtým, autor to spravil za Vás. Dej má rýchly spád a nedovolí Vám ani na moment odtrhnúť zrak od strán, pretože by ste ešte prišli o nejaký z vtipov, nečakaný zvrat alebo výbornú pointu.

Podobné neuveriteľné životné príbehy ako u "Starčeka", rovnaký štýl písania ako u "Starčeka", dokonca v oboch knihách figuruje atómová bomba, tak prečo "Analfabetka" nedosahuje rovnakých kvalít?

Dve postavy, Holger 2 a Nombeko, si zamilujete a niet pochýb, že práve spomínané postavy a ich osudy sú tým najväčším pozitívom. Problém nastáva u vedľajších postáv, ktoré som nenávidel približne od polovice knihy, pretože sa stali "trieskou pod nechtom". Neustále kazia takmer dokonale premyslené plány hlavných postáv a po celý čas ich fiktívnej existencie som sa nemohol zbaviť dojmu, že vedľajšie otravné postavy sú tam len preto, aby natiahli rozsah knihy. A to je najväčší problém "Analfabetky", všetko je spravené nasilu.

U "Starčeka" pôsobil humor prirodzene, ale pri čítaní tohto literárneho diela som mal pocit, že sa snaží autor každým jedným vtipom prekonať samého seba. Čo by, samozrejme, nebolo zlé, ale mnoho vtipov nie sú ani zaujímavé, ale ani vtipné.

Ďalší parameter, v ktorom "Starček" vynikal, je príbeh, pretože bol pestrý a nesústredil sa na jeden konflikt a vždy Alan našiel spôsob ako sa dostať z nepríjemnej situácie(napr. z gulagu). "Analfabetka" približne polovicu knihy buduje zápletku, a keď dorazí zápletka(nech je akokoľvek zaujímavá), tak môže byť vyriešená v priebehu niekoľkých kapitol. Lenže sú tú spomínané postavy vytvorené samotným Satanom, ktoré pokazia každý jeden pokus o vyriešenie konfliktu. Keď sa to stane prvýkrát, tak je to aj zaujímavé a aj vtipné. Ale keď sa to neustále opakuje do bodu, kedy sa cítite viac otrávený ako pobavený, tak sa popri príbehu zamýšľate a nadobúdate pocit, že autor buď chcel, alebo mal prikázané od vydavateľstva, aby príbeh knihy natiahol na určitý počet strán.

Jedna z najväčších chýb, ktorú spravil Jonasson pri "Analfabetke", je atómová bomba. Približne polovica knihy sa venuje atómovej bombe a samotná kniha nie je až tak vtipná a zaujímavá ako "Starček", preto vždy, keď sa v knihe objavila atómová bomba(a verte mi, je toho dosť), tak som vždy myslel na Alana a na jeho zaujímavejší a omnoho vtipnejší príbeh. Keby bol príbeh Nombeko a Holgera 2 rovnako zaujímavým ako príbeh Alana, tak by mi to nevadilo.

Aj napriek všetkým nedostatkom je kniha miestami vtipná, zaujímavá a má aj dve charizmatické dobre vyvinuté postavy.

Knižnú publikáciu by som neodporúčal všetkým, ale zato audioknihu, ktorú nahovoril skvelý hlas Martina Stránskeho, môžem vrelo odporučiť, pretože aj chabé pasáže vám spríjemní jeho úžasný hlas. Sám by som "Analfabetku" s najväčšou pravdepodobnosťou odložil niekde v polovici, keby som ju čítal v knižnej forme.