Počas socialistického šťastia, ktoré tento národ zavalilo bolo akýmsi nepísaným tabu medzi slušnými ľuďmi nepolitizovať kultúru, o čo viac to od ľudí režim vyžadoval. Keď sa mi tesne pred pádom berlínskeho múru dostala do rúk malá knižočka v nemčine, ktorá popisovala fenomén poľovačiek na čarodejnice v stredoveku (vrátane presného popisu mučiarenských metód), vedel som, že zásah bol presný. Rozhodol som
sa až oveľa neskôr, keďže to vo mne tlelo, že sa chcem nejako zbaviť toho hnusu, ktorý v človeku zostal –myslím ten stredoveký aj ten socialistický. O lámaní kostí a naťahovaní na škripce
sa vie všeobecne, nedávno pribudol fenomén prežratia ľudského trupu zaživa uväzneného v klietke s potkanmi, ktoré z druhej strany ohňom nútili sa prehrýzť cez obeť na slobodu… Mňa zaujala aj “ruža” ako to perverzne nazývali, ktorú dali do úst obeti – šlo o zopnuté oceľové pružiny ktoré po vložení do ústnej dutiny sa roztiahli a roztrhli hlavu obete… Alegória s vtedajším chovaním režimu bola dokonalá a zároveň ju bolo možné realizovať. Barbarskú atmosféru verne rekonštruovalo použitie “home-made” inštrumentov Milana Adamčiaka, s ktorým sme vtedy občas zvykli hrávať improvizačné koncerty. Medzi inými na premiére hral Peter Zagar, Miki Skuta, Dano Matej, Peter Machajdík, Peter Horváth a mnohí ďaľší profesionálni muzikanti. Keď mi po viac ako 20 rokoch Miro Tóth ponúkol rekonštruovať skladbu, odmietol som, pretože to
bolo v období, keď som myslel, že už hrávať nebudem a nezaujímalo ma takmer nič. Ako som sa z toho dostal, nie je jasné ani mne samému, ale kým po asi troch rokoch nakoniec prišlo k realizácii, medzitým som sa zoznámil s nástrojmi, ktoré si Tóth postavil so svojimi kolegami z VŠMU (Matúšom Wiedermannom, Mariánom Zavarským
a ďaľšími, ktorých ani nepoznám) a vývoj invencie počas tých desaťročí bol zjavný i v stavbe nástrojov. Navrhol som mu, aby sme takto skladbu znova postavili nanovo – keďže aj vtedy bola zostavená zväčša na riadenej improvizácii, neexistovala žiadna prekážka. Nahrávanie prebehlo v septembri 2015 počas neútulných a sychravých dní – ideálne. Možno sa to nebude zdať, ale toto je
asi druhýkrát v živote, čo som porušil zásadu nepolitizovať kultúru. A urobil som to nerád. Ale video ruskej televízie z protestov pred americkým veľvyslanectvom “proti základniam NATO na našom území” ma k tomu donútilo. Protestovať proti niečomu, čo nie je, ani nám zjavne nehrozí (ako sa ukázalo,
po dlhom čase dôjde k umiestneniu veľiteľského koordinačného pracoviska, ktoré vzniká rok po tom, čo na Ukrajine zomierajú tisícky nevinných ľudí a nikto nevie, ako sa konflikt eskaláciou prenesie na celú Európu…), to je čistý boj s čarodejnicami. V mnohých ohľadoch toto video prispelo k prečisteniu politickej situácie u nás, a tak by si nezaslúžilo väčšiu pozornosť, keby sa na ňom nestretli zástupcovia strán, ktoré nás posledných 20 rokov klamali (akože ináč, veď si ctia tradície…) aj o tom, že sú voči sebe antagonistické – a zrazu vidíme Biľakovho zaťa vedľa “zástancov kresťanských hodnôt”, ktorí bojujú proti čarodejniciam. Keby sa to nestalo a nevidel by som to na zázname, poviem si, že ma niekto chce oklamať. Ale to som si vlastne povedal, aj keď som to dopozeral. Preto vznikla spontánne aj videozložka tohto diela, v neposlednej rade aj zásluhou sovietskych bratov. Sľubujem, že sa zase 20 rokov k politike nevyjadrím. Ale keďže sa menovaní páni tiež radi vyjadrujú ku kultúre, nemám pocit viny. Znamená to že aj ja sa môžem vyjadriť k ich zamestnaniu a ponímaniu hodnôt. Ďakujem, už som sa vyzvracal.
— Martin Burlas
Musica falsa et ficta Ensemble
(Umelecký vedúci: Miroslav Tóth)
Martin Burlas – el. gitara, kompozícia
Jozef Krupa – pseudo-bicie, tympanokontiš
Marek Kundlák – el. vaňa, trubofón
Alexander Platzner – bazooka
Miroslav Tóth – písací stroj, diktafón, dirigovanie
Matús Wiedermann – gilotína
Marián Zavarský – kolochord, drezofón
