mladá spisovateľka (1991) pochádzajúca z Trnavy, s triezvym pohľadom na svet sa necharakterizuje klasickými ženskými románmi, aj keď svoju tvorbu zasvätila práve ženskému publiku. Nevenuje sa presladenej literatúre, z jej kníh cítiť prvky drsných praktík podsvetia a problémy rodinných klanov. Čitatelia si prídu na svoje aj špecifickým podaním ľúbostných scénok, ktoré dej okorenia svojou živočíšnou vášňou. V jej diele Nevyspytateľná mrcha a v pokračovaní s názvom Nezastaviteľná mrcha, približuje ľuďom potrebu rodiny a jej ochranu. Poukazuje na to, že nie len pokrvná rodina nám je rodinou. Preto sa stotožňuje s citátom, ktorý sa objavil v Nezastaviteľnej mrche: „Rodina je pocit príslušnosti bez akéhokoľvek nároku na honorár.“ Po jej knihách siahajú čoraz častejšie aj čitatelia, ktorí si cenia spisovateľkin dar podať zápletku tak, aby nenudila a mala dynamický spád. Gabrielle Bernátová sa rozhodne netituluje ako preromantizovaný typ spisovateľky. V jej dielach používa vulgarizmy, priveľa sa v nich rozpráva, samozrejme zabíja a hlavne miluje. Dialógy sú živé, občas chaotické, ale vždy trefné a zábavné. Je zástankyňou homosexuálov a preto sa v jej dielach často objavujú aj páry s homosexuálnou orientáciu. Práve v diele V dobrom aj v zlom opisuje jeden z takýchto párov viac než v ktorejkoľvek inej knihe. Napísala nasledovné knihy: Dedička, Nevyspytateľná mrcha, Nezastaviteľná mrcha, V dobrom aj v zlom

Podľa čoho vyberáte tituly, ktoré vydáte?

Keď sme začínali, začiatkom 90. rokov, realizoval som si svoje „detské“ sny: predovšetkým som chcel byť vydavateľom. Knihy, ktoré som vtedy robil, boli „fajnové“, vyšperkované, bibliofílie, ...atď. Bola to zvláštna doba, kedy vzniklo množstvo malých, nezávislých vydavateľstiev a každé prinieslo niečo nové.

Vo veľkej miere výber titulov závisel od viac-menej náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi, ktorí ponúkali zaujímavé témy: Hanzi Albrecht, Selma Steinerová, Egon Bondy, Agneša Kalinová, Fedor Malík, Jano Štrasser, Tomáš Janovic, Július Satinský, Milan Lasica a ďalší. A bolo tu tiež napojenie na francúzsku literatúru cez otca: Alain Robbe-Grillet, staršie preklady Afreda Jarryho, Paula Valéryho a ďalších. Postupne začali vznikať edície – najslávnejšia z nich je asi Bratislava-Pressburg, kde vyšlo takmer 90 titulov v náklade vyše 400 000 kusov, ale aj knihy o víne, edícia pamätí, objavil som zaujímavú severskú beletriu. Takmer denne prichádza nejaký rukopis: niektoré sú hotové texty, niektoré treba pracne prerábať, väčšina končí v koši. Mám rád knihy s pridanou hodnotou. Pri výbere titulu zaváži osobnosť autora.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?

Oficiálne bolo vydavateľstvo založené koncom 90. rokov, ale všade uvádzam, že to bolo na Mikuláša v roku 1993, kedy som vydal prvú knihu – Zlé myšlienky od Paula Valéryho. Mal som vtedy malú počítačovú firmu, ktorá sa volala Prístrojová technika, kde som si popri bežnej práci, viac-menej ako hobby začal vydávať knihy. Firma sa po desiatich rokoch rozpadla, partneri sa rozišli. Ja som si ponechal názov – značku a vydavateľsto. Dodnes mám s tým názvom problém, treba ho vysvetľovať a zdôvodňovať, aj keď nie je o nič bizarnejší ako napríklad Naše vojsko, či Družstevní práce – čo boli mimochodom kedysi vynikajúce vydavateľstvá. Naposledy sa vydavateľstvo transformovalo v roku 2007, kedy doňho vstúpil môj syn s nevestou a odvtedy sa voláme Marenčin PT, spol. s r. o. Sme rodinná firma, kde pracujú prakticky všetky generácie.

Na ktorú knihu ste najviac hrdý?

Mám štyri mačky. Nikdy by som si pred nimi nedovolil povedať, ktorú z nich mám najradšej. Tak je to aj s väčšinou  z našich kníh. S každou strávim kus života, niektoré mi robia radosť v čase prípravy, iné majú dobré ohlasy, ďalšie sa zas dobre predávajú. Niekedy z jednej knihy vznikne edícia a tá potom žije niekoľko rokov. Život bežnej knihy trvá približne rok-dva. Najväčšiu radosť mám z kníh, o ktorých som presvedčený, že sú vynikajúce a majú dobrý ohlas, ale čo ma najviac teší, že aj ľudia si ich kupujú. Také sú knihy Jula Satinského, Jána Roznera, Žo langerovej a ďalších.