Pokračovanie úspešného politicko-špionážneho trileru
Dostupné aj v atraktívnej kolekcii za výhodnú cenu!
Nastal čas pomsty! Úspešný politicko-špionážny triler pokračuje a starí známi, ale aj noví hrdinovia si to musia rozdať v ďalšom zápase.
Nad strednou Európou sa sťahujú mračná a Slovensko je najslabším článkom reťaze. Skrytý súboj tajných služieb sa veľmi ľahko môže zmeniť na krvavý konflikt plný nenávisti a vybavovania si starých účtov. V kom sa prebudia temné vášne a komu pôjde o krk? V zákulisí politiky, vládnej moci a tajných služieb to vrie. Stačí malá kvapka a pre dávne spory sa bude opäť zomierať. A preto radšej neťahajte ruského medveďa za chvost! Mohol by sa k vám obrátiť tvárou a ten pohľad bude mrazivý.
Úryvky z knihy
„Chytili sme jazyka.“ Ukrajinec, tak ako mnohí iní, stále preferoval slangový výraz, ktorý sa používal od veľkých vojen dvadsiateho storočia a označoval zajatca so zaujímavými informáciami pre druhú stranu. „Dnes ráno. Najskôr tvrdil, že je len obyčajný vojak, ale jeden z našich ho spoznal. Podľa neho ten človek zastrelil troch ľudí z jeho dediny neďaleko odtiaľto, dokonca aj dieťa. Tie svine prepadli nákladné autá, ktoré evakuovali obyvateľov na západ, keď ešte neboli zriadené humanitárne koridory na opustenie oblasti. Pamätal si ho dobre, pretože je ryšavý.“
„Predpokladám, že si hneď nariadil zostrený výsluch, Hryhorij,“ Ongettiho mierne zamrazilo. Asi by nechcel tomuto človeku padnúť do rúk, aj keď nevedel, čo by zasa čakalo jeho na opačnej strane. Radšej na to nemyslieť.
„To si píš. Nevydržal veľa. Je to Lomakinov pes, záškodnícka sviňa zo Specnaz SVR. Mal falošné doklady. Keď už nevládal, všetko priznal a aby si zachránil smradľavú kožu, povedal aj niečo navyše, to bude zaujímať teba, tvoju vládu a určite aj ďalších. Tu to máš,“ podal mu rukou napísaný list papiera, „aby si vedel, že aj na teba myslím.“
„Skoro si mi zlomil srdce, Hryhorij.“ Ongetti začal čítať. Nešlo mu to celkom ľahko, ale podstatnej časti správy porozumel. Na niektoré výrazy sa opýtal Rycenka, ktorý mu ich ochotne pomohol preložiť.
Od prekvapenia dvíhal obočie čoraz vyššie. No do riti!
„Prepáčte, pani kolegyňa, že ste museli čakať, ale... Viete, čo sa u nás deje?“ posunul jej krátku správu, ktorú dal iba pred chvíľou preložiť do angličtiny. Ella začala čítať. Šesták pokračoval: „Stále prichádzajú nové správy. O chvíľu musím ísť k premiérovi, teda na ministerstvo vnútra, zriadili tam niečo ako krízový štáb, takže vás poprosím o stručnosť. Ako vám môžem pomôcť?“
Američanka dočítala a vytiahla z obalu svoju správu v anglickom origináli. „To skôr ja vám chcem pomôcť, teda chcela som,“ opravila sa a podala správu riaditeľovi.
Šesták začal čítať a trieskať päsťou do stola. Aj keď nerozumela po slovensky, z výrazu tváre pochopila, že vulgárne nadáva. Ani sa mu nedivila.
„Prepáčte,“ zarazil sa, „ale prečo až teraz? Prečo nie skôr!? Aj pár hodín by nám pomohlo! Všetko mohlo byť inak.“
„Nevedeli sme, kedy sa to začne, v správe sa píše, že v najbližších dňoch,“ prerušila ho. „Zháňala som pána Lánika, hneď ako mi to odovzdal šifrant, ale nebral mi telefón.“
„Ale prečo až teraz? Veď sa to už začalo!“ opakoval riaditeľ a neskrýval sklamanie.
