Knihy
E-knihy

Svet včerajška

Spomienky Európana

Na sklade
Vydavateľstvo
Premedia, 2014
Preklad

Slávna autobiografia viedenského rodáka zachytáva spoločenské a politické zmeny od konca 19. storočia až po začiatok 40. rokov minulého storočia, keď autor spolu s manželkou spáchal v emigrácii samovraždu. Nie je to len milostný list starým časom, ako...

Čítaj viac

12,92 €

Bežná cena Bežne 12,95 €

Na sklade, posielame ihneď

Odporúčané tituly a kolekcie

Viac o knihe

Slávna autobiografia viedenského rodáka zachytáva spoločenské a politické zmeny od konca 19. storočia až po začiatok 40. rokov minulého storočia, keď autor spolu s manželkou spáchal v emigrácii samovraždu. Nie je to len milostný list starým časom, ako bývajú niekedy označované úvodné časti jeho memoárov, ale aj svedectvo toho, ako sa predvojnová Európa vrhla do náručia zničujúcej prvej svetovej vojny a odniesla si z toho primálo poučenia, aby sa nevyhla ďalšiemu konfliktu. V knihe zachytil nielen nástup nacizmu a to, „koľko ľudskej dôstojnosti zmizlo v tomto storočí“, ale aj pulzujúci intelektuálny život či premeny morálky na prelome storočí, keď práve dospieval.
Čítaj viac
Kúpte spolu
Svet včerajška - Stefan Zweig
Šachová novela - Stefan Zweig
22,23 €
Ušetríte 0,67 €

Recenzie, kritiky

„Svet včerajška patrí k najúžasnejším memoárovým knihám dvadsiateho storočia. Skvelo zachytáva svet, ktorý Zweig miloval, ako aj spôsob, akým bol tento svet zničený.“
David Hare

Našli ste v našom obsahu nejaké nepresnosti?
Dajte nám o tom vedieť.

Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.

Originálny názov
Die Welt von Gestern
Rozmer
145×210 mm
ISBN
9788081590818
Naše katalógové číslo
176486
Počet strán
320
Hmotnosť
630 g
Rok vydania
2014
Väzba
pevná väzba s prebalom
Jazyk
slovenský
Vydavateľstvo
Premedia

Recenzie

Ako sa vám páčila kniha?

5,0 / 5

11 hodnotení

11
0
0
0
0

L. Michalkova
15.1.2017
Vyborna autobiografia vynikajuceho autora
Stefan Zweig opisal vynikajuco nielen spolocenske prostredie a politicke zmeny v Europe po 2. sv. vojnu, ale aj osobnosti svojej doby, ktore mal moznost spoznat: T. Herzl, R. Rolland, R.M. Rilke, A. Rodin, M. Gorkij, R. Strauss, S. Freud, atd. Opisuje ich navyse nielen ako spisovatelov, hudobnikov ci vedcov, ale aj ako ludi - clovek ma pocit, ze ich vdaka Zweigovu opisu osobne poznal. Autor tiez dospel k zaveru, ze vsetci tito velikani boli velmi skromni a dobromyselni. Zweig je neobycajne poctivy spisovatel a ako sam priznava, "balast hadze cez palubu" - a tak text, ktory sa dostane k citatelovi, je taky majstrovsky a zaroven sviezy, ze knihu z ruk len tak nepusti.
Čítaj viac
Viera Poláková
2.9.2016
Názor čitateľa
Skvelá kniha, ktorá má dynamiku, hutnost', autentickost'. Po Márii Antoinette druhá kniha, ktorú som prečítala od touto autora. Obe som, takpovediac, zhltla a uz mám na stole pripraveny jeho román Netrpezlivost' srdca. Stefan Zweig je brilantny spisovatel'.
Čítaj viac
Mário Wittman
Mário Wittman
10.5.2016
Poviem to na rovinu. Nikdy v živote som nečítal nič úžasnejšie...
Poviem to na rovinu. Nikdy v živote som nečítal nič úžasnejšie... Táto kniha je fantastická. Zweigovi sa podarilo vystihnúť dobu, v ktorej žil takým bravúrnym spôsobom, že som spolu s ním prežíval, každú etapu jeho života tak intenzívne, akoby som bol jeho starý priateľ, ktorý mu bol vždy po boku. Dokázal som sa do jeho rozprávania tak vžiť, že som sa cítil ako starý muž, ktorý číta denník svojho spoločníka a len si nostalgicky spomína na prelomové okamihy 19. a 20. storočia s myšlienkou : „To ale boli časy.“ Akoby som tam bol! Vďaka Zwigovi som prežil bezstarostné obdobie pred Veľkou vojnou, navštevoval som viedenské divadlá, videl som vyrastať významných umelcov nového storočia, prežil som temné obdobie vojnových rokov, pád monarchií, ekonomické krízy, nástup diktatúr, precestoval som svet a stretol najvplyvnejšie osobnosti vtedajších čias... Skrátka úžasné...
V našej súčasnej etape, však musím vyzdvihnúť najme Zwigov INTELEKT a HUMANIZUMS. Žiaľbohu tieto slová sú dnes považované takmer za nadávku. Čítanie jeho knihy my však pripomenulo, že za dobro treba bojovať, pripomenulo mi, že ľudstvo už zažívalo temné obdobia. Zweig ma chtiac-nechtiac naplnil optimizmom, že raz sa všetko na dobré obráti i keď len na malú chvíľu. Na malú ale podstatnú, takú na ktorú budeme aj my spomínať ako na „staré dobré časy“ našej epochy... 
Čítaj viac
doncico
5.2.2016
kronika doby
kto o sebe povie, ze cita vela, ze je vasnivy citatel, nemoze minut tohto autora...
uz v dospievani, by mal mat jeho tvorbu v domácom archive...

kniha, Svet vcerajska, je autenticka kronika doby: monarchia, Velka vojna, Druha svetova vojna...

co ma na autorovi najviac zaujalo, napriek tomu, ze od vydania knihy po dnesne dni,
uplynulo cca 75 rokov, ze jazyk akym sa nam prihovara je velmi sucasny...samozrejme aj temy, obsah,
ale ten jazyk, sposob tvorenia, ist po podstate bez zbytocnych opisov...sklanam sa pan Zweig...

moj tip...Dama v zlatom
Čítaj viac
Bohuš Bodacz
8.7.2015
Svet včerajška
STEFAN ZWEIG
SVET VČERAJŠKA
PRELOŽIL IVAN CVRKAL
PREMEDIA, BRATISLAVA 2014

BOHUŠ BODACZ

„Slnko žiarilo plným a silným jasom. Keď som kráčal domov, zrazu som si všimol vlastný tieň, tak ako som videl tieň z predchádzajúcej vojny za dnešnou vojnou. Tento tieň sa odo mňa po celý čas nepohol, vo dne v noci visel nad každou mojou myšlienkou; jeho temné obrysy hádam spočívajú na nejednej stránke tejto knihy. No každý tieň je naostatok predsa len dieťaťom svetla. Len ten, kto prekonal jas a tmu, vojnu a mier, vzostup a pád, prežil ozajstný život.“ Toto sú posledné slová Stefana Zweiga určené čitateľom, napísal ich roku 1942, keď dokončil svoju autobiografiu Svet včerajška, deň predtým, ako spáchal samovraždu. Čoraz väčšmi pociťoval beznádej a depresie pri pohľade na rastúcu intoleranciu, autoritarizmus a nacizmus, a strácajúci sa humanizmus, kultúru, ľudskosť. V brazílskom Petrópolise severne od Ria de Janeira 23. februára 1942 sa spolu s manželkou Lotte Altmannovou predávkovali barbiturátmi, našli ich mŕtvych v ich dome, držiac sa za ruky. A tak sa nevdojak naplnili verše Zweigovho obľúbeného Williama Shakespeara z drámy Iulius Caesar: „Zapadlo slnko Ríma. Zhasol deň. Prichodia mraky, hmla a nepriazeň. Skončili sme.“
Zweigovo rozhodnutie nebolo náhle, neurčovala ho zlá chvíľa, už dlho si bo-lestne uvedomoval, že všetko pre čo žil, vyšlo navnivoč, videl marazmus okolitého sveta: „Proti svojej vôli som sa stal svedkom najstrašnejšej porážky rozumu a najdivšieho víťazstva brutality v kronike čias; ešte nikdy – neuvádzam to s pýchou, ale zahanbený – neutrpela ani jedna generácia taký morálny pád z duchovných výšin ako práve naša... Stal som sa bezbranným, bezmocným svedkom nepredstaviteľného pádu ľudstva do barbarstva...“ V takomto svete nedokázal a nechcel žiť.
Stefan Zweig patril v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia medzi naj-populárnejších spisovateľov sveta. Tento viedenský rodák (narodil sa 28. novembra 1881), prozaik, esejista, básnik, dramatik a prekladateľ z francúzštiny, vyrastal v bohatej židovskej rodine, ktorá sa však k židovskej viere stavala veľmi laxne (otcova rodina pochádzala z Moravy, Zweigovým bratrancom bol Egon Hostovský, „veľmi vzdialený príbuzný“, okomentoval to český spisovateľ). Keď mladý Stefan stretol Theodora Herzla, vtedy redaktora v Neue Freie Presse, zakladateľa sionizmu snívajúceho o židovskom štáte, označil jeho myšlienky za nezmysel. Zweig bol presvedčením humanista, Európan, internacionalista hlásajúci kultúrne zjednotenie Európy a vzájomné pochopenie a úctu národov. Tieto postoje sa odzrkadľujú aj v jeho publicistike, prednáškach, jeho diela ovplyvnila predovšetkým psychoanalýza Sigmunda Freuda, ktorého veľmi obdivoval („... bála sa ho celá epocha, lebo strhával závoje... tohto veľkého a prísneho ducha, ktorý prehĺbil a rozšíril poznanie o duši v našej epoche väčšmi ako ktokoľvek iný...“). Preslávili ho jeho novely ako Amok, Knihomoľ, Šachová novela či Opojenie z premeny, Liečenie duchom, nemenej aj biografické romány Mária Antoinetta, Mária Stuartová, Joseph Fouché, Triumf a tragika Erasma Rotterdamského (ako sa vyjadril, je to „zahalený obraz mojej vlastnej osoby“), Svedomie proti násiliu (Castellio proti Kalvínovi) či Hviezdne hodiny ľudstva. Autobiografia Svet včerajška patrí medzi jeho najzákladnejšie diela a je výnimočná aj v svetovom kontexte. Výstižne to povedal významný britský dramatik David Hare: „Svet včerajška patrí k najúžasnejším memoárovým knihám dvadsiateho storočia. Skvelo zachytáva svet, ktorý Zweig miloval, ako aj spôsob, akým bol tento svet zničený“
Jednou z predností autobiografie je nevšedná vyváženosť Zweigovho rozprávania: nikdy sa neusiluje byť v popredí, v centre diania, nechce, aby to celé bolo len o ňom, na druhej strane sa ani neskrýva za svetové udalosti, či nepostáva kdesi v temnom kúte, v závetrí akejsi objektivistickej anonymity, vždy veľmi jasne dáva najavo svoj názor, nehanbí sa za svoje postoje. Sám napokon pripomína, hoci až priveľmi skromne: „Nie je mojím úmyslom predstavovať seba, vystupujem tu ako komentátor pri premietaní diapozitívov; čas podáva obrazy, ja ich len komentujem slovami a vlastne ani nerozprávam natoľko svoj údel, ale údel celej generácie – našej jedinečnej generácie, na ktorú doľahla ťarcha osudu väčšmi ako na ktorúkoľvek inú generáciu.“ V čase, keď píše memoáre, cíti sa byť bezdomovcom, ako „ten, kto už nie je spätý s ničím, nemusí brať nijaký ohľad. Dúfam, že aspoň takto, úprimne a nestranne, splním hlavnú podmienku správneho a čestného zobrazenia času“. Zweig však nie je alibistickým pozorovateľom, ale vždy zaujatým komentátorom, rozprávačom ani na okamih neopúšťajúcim humanistické pozície, povie, že jeho generácii nič „nezostalo z predchádzajúcich čias, nič sa nevrátilo; našou výsadou bolo, že sme sa do krajnosti zúčastnili na všetkom, čo dejiny zvyčajne šetrne prideľujú vždy jednotlivej krajine, jednotlivému storočiu,“ čím má na mysli predovšetkým dve svetové vojnové kataklizmy, ale jasne deklaruje: „nikdy nenapíšem ani slovko, ktoré by schvaľovalo vojnu alebo znevažovalo iný národ.“
Popri zlých správach a udalostiach obsahuje autobiografia aj láskavú časť, tú prvú opisujúcu Zweigovo dospievanie, a tá je taká vrúcna, že ju niektorí kritici na-zvali milostným listom starým časom, teda časom do Veľkej vojny, 19. storočie, ktoré, ako pripomínajú viacerí historici, v princípe trvalo až do roku 1914, sám Zweig ho nazval „zlatý vek istoty“. Ľudia vtedy verili v pokrok, v cestu „k najlepšiemu zo všetkých svetov“. A tento čas je v ňom taký živý, tak hlboko ukotvený, že sa prebúdza aj po dlhých rokoch, v hraničných situáciách, v predpeklí existencie: „... neviem úplne zaprieť vieru svojej mladosti, že sa to raz opäť napriek všetkému zlepší. Ešte aj z priepasti hrôzy, v ktorej sa dnes poloslepí motkáme s vydesenou zlomenou dušou, ustavične dvíham zrak k oným starým súhvezdiam, ktoré žiarili nad mojím detstvom, a so zdedenou dôverou sa utešujem, že tento pád sa bude raz javiť len ako interval vo večnom rytme neprestajného napredovania.“
Napriek tomu, že náboženstvo a viera nikdy v jeho živote nehrali vážnu úlohu, židovskej problematike sa nevyhýbal, prispel do nej aj originálnym názorom: „Vo všeobecnosti sa predpokladá, že vlastný a typický životný cieľ židovského človeka je zbohatnúť. Je to velikánsky omyl. Bohatstvo predstavuje preňho len účel, prostriedok... Vlastnou túžbou Žida, jeho imanentným ideálom, je vzostup do duchovna, do vyššej kultúrnej vrstvy.“ Podľa Zweiga je Žid šťastný, keď sa z jeho syna stane klavírny virtuóz alebo učenec, veď takého odborníka na bibliu si Židia vážia viac ako boháča, ale keď je z neho hudobný skladateľ, to už je veľká vec... A kde napokon inde, ak nie v Zweigovom muzikantskom rodnom meste, veď „v nijakom inom meste Európy nebol hlad po kultúre taký vášnivý ako vo Viedni... Bolo úžasné tu žiť,“ idealizuje si hlavné mesto monarchie Zweig z diaľky času a emigrácie, „v tomto meste, ktoré pohostinne prijímalo všetko cudzie a rado sa poddávalo... Viedeň bola pôžitkárske mesto“. Nemilovala len divadlá, ale aj samotnú teatrálnosť, takže „správny Viedenčan premenil aj svoju smrť na okázalú prehliadku a potešenie pre ostatných...“ „V starej Viedni sa žilo dobre, ľahko a bezstarostne,“ tvrdí nostalgicky Zweig a možno práve pod vplyvom osobných dojmov, spomienok na rodinu a blízkych priateľov, lebo jemu sa žilo určite dobre, dospel k názoru, že „pre Židov znamená prispôsobiť sa prostrediu národa alebo krajiny, v ktorej bývajú, nielen vonkajšie ochranné opatrenie, ale hlbokú vnútornú potrebu“. Krajina, v ktorej žijú, jazyk národa, ktorým rozprávajú, to všetko v nich vyvoláva pocit istoty, saturuje túžbu po vlasti. On sám sa v Rakúsku „naučil milovať spoločenstvo ľudí ako najvyššiu ideu svojho srdca“ a kultúru (divadlo balet, literatúru, hudbu) vnímal ako „najposvätnejšiu zbytočnosť života“. Jeho „vášeň k duchovnu“ bola dokonca taká veľká, že v súlade s dobou každú telesnú činnosť pokladal za číru stratu času, spolu s priateľmi bol navyše presvedčený, že „najlepším vzdelávacím ústavom je kaviareň“.
Ak niečo naozaj neznášal na starej dobrej rakúskej monarchii, tak to bolo fari-zejstvo spoločnosti a morálky vo vzťahu k žene, k mladým mužom a ženám, k ich vzájomným kontaktom, stretnutiam, nehovoriac už o erotike. Všetko sa ukrývalo za zvrátené prikázanie naturalia sunt turpia (čo je prirodzené, je hanebné). Podporovala sa falošná prudérnosť a pretvárka, aj preto mohol francúzsky súd označiť Pani Bovaryovú za nemorálne dielo, Zolove romány mali punc pornografie a Thomas Hardy vyvolal vlnu rozhorčenia. A tak väčšina spisovateľov volila „tlmené zobrazenie udalostí“, vraví Zweig a pripomína, že až na „Tolstého a Dostojevského, Rusov, ktorí stáli bokom od európskeho pseudoidealizmu“ (Zweig vôbec obdivoval ruských spisovateľov, popri spomenutých dvoch najmä Gorkého, u Dostojevského ho fascinoval jeho „slovanský démonizmus“; mimochodom, na rozdiel od pražského rodáka Rilkeho, ktorý sa mu ponosoval: „Vyčerpávajú ma ľudia, ktorí chrlia svoje pocity ako krv, a preto Rusov užívam len ako likér v malých dávkach...“). Preto začiatkom štyridsiatych (!) rokov s uspokojením konštatuje, že vari v ničom „sa neuskutočnila za jediný ľudský vek taká totálna premena ako vo vzájomných vzťahoch pohlaví“.
Zweig študoval vo Viedni a v Berlíne, ale z vysokoškolských prednášok si ťažkú hlavu nerobil, užíval si slobodu a pridržiaval sa Emersonovej axiómy, že „dobré knihy nahradia aj tú najlepšiu univerzitu“. Navyše je presvedčený, že „našu vlastnú cestu životom určuje naše vnútro; nech sa akokoľvek zdá, že sa naše cesty krútia a odchyľujú od našich želaní, napokon nás len predsa zavedú k nášmu neviditeľnému cieľu“.
Zweig rád a veľa cestoval, precestoval Európu a navštívil aj ďalšie kontinenty, obľúbil si Paríž, o ktorom vravel, že ťažké je v ňom len jedno: odchádzať z neho. Bo-jov vo Veľkej vojne sa nezúčastnil a rok z nej prežil vo Švajčiarsku. Napriek tomu mu toto obdobie utkvelo v pamäti ako silný traumatizujúci zážitok ústiaci do poznania, „koľko ľudskej dôstojnosti zmizlo v tomto storočí“. A tak hoci mu medzivojnové obdobie prinieslo veľkú slávu, uznanie a peniaze, veď istý čas bol najprekladanejším autorom planéty, mal radosť zo svojej tvorivosti („Z nespočetných a neriešiteľných hádaniek sveta je tajomstvo tvorivého procesu predsa len najhlbšie a najzáhadnejšie...“), pamätal si optimizmus spred 1. svetovej vojny, keď „Európa nikdy nebola silnejšia, bohatšia, krajšia, nikdy vrúcnejšie neverila v lepšiu budúcnosť“, pamätal si, ako každý vojnu spochybňoval, zosmiešňoval čo i len predstavu o nej, a keď prišla, tak ju bagatelizoval; pamätal si na to, ani na chvíľu nezabudol, a v tridsiatych rokoch v pretrvávajúcom chaose z nemeckej hyperinflácie okamžite postrehol, že „nemecký ľud privyknutý na poriadok nevedel, čo si má počať so slobodou, a celý netrpezlivý sa už nevedel dočkať tých, čo mu ju vezmú...“ A preto keď sa Hitler dostal k moci, vari ako prvý Európan pochopil, že je zle, veľmi zle, že nastal súmrak slobody, kultúry a základných ľudských hodnôt. Už v roku 1934 odišiel do Anglicka, opustil svoj dom v Salzburgu, časom prijal anglické občianstvo, ale aj tak odcestoval do New Yorku a odtiaľ zakrátko do brazílskeho Petrópolisu, horského mesta obývaného nemeckými prisťahovalcami...
Memoáre Stefana Zweiga sú aj po niekoľkých desaťročiach úžasným dobro-družstvom, dobrodružstvom putovania v čase, v ľudskom myslení, konaní, správaní, nazeraní na svet (a tak sa napríklad dočítame, ako sa po 1. svetovej vojne preferovali a dostávali do popredia len mladí – kuriózne, pripomína to obdobie po novembri 1989 – noví proroci umenia: „Zovšadiaľ vyobcovali zrozumiteľnosť, z hudby melódiu, z portrétu podobnosť, z jazyka význam,“ ťažká si Zweig); sú stále aktuálnym posolstvom presvedčeného humanistu a veľkého Európana. Zweig sa pritom vyhýba prísne privátnym témam (napríklad svojim dvom manželstvám, úplne zamlčí svoju dlhoročnú prvú manželku Friderike Mariu von Winternitz; tá o ňom v Berlíne roku 1948 pod menom Friderike Zweig vydala knihu: Stefan Zweig – Wie ich ihn erlebte), radšej píše o svojich slávnych priateľoch (Romain Rolland, Rainer Maria Rilke – „Rilke nevypustil nikdy nič z ruky, čo nebolo úplne dokonalé...“ –, H. G. Wells, Sigmund Freud, Hugo von Hofmannsthal), o trápeniach i radostiach Európy, a najmä o jej kultúrnom dedičstve a svojej neutíchajúcej túžbe po kultúrnom zjednotení Európanov; aj preto európskym národom ustavične pripomína slová belgického básnika Emila Verhaerena: „Obdivujte sa navzájom.“
A toto Zweigovo putovanie na strmej európskej horskej dráhe času konca 19. a prvej polovice 20. storočia poskytuje luxus uvažovania a možno aj poučenia v celkovej ľudskej nepoučiteľnosti. Bohatstvo myšlienok a poznania, autentickej človečiny, aj veľmi výrečného a pôsobivého postrehu, ktorý Zweig zaznamenal a ktorý o ľuďoch tak veľa vypovedá: po 1. svetovej vojne upadlo Nemecko do katastrofálnej hospodárskej situácie a „keďže peniaze strácali denne hodnotu, vážili si ľudia o to viac naozajstné životné hodnoty – prácu, lásku, priateľstvo, umenie a prírodu...“
Niekedy prichádza svetlo v podobe tmy.

Čítaj viac
Róbert
25.6.2015
Výborné
Stefan Zweig ma nesklamal. Trochu odlišné od briliantnej dynamiky jeho predošlých diel, ale rozhodne mi to nevadilo. Čital som to skôr zo zvedavosti, ako amatérsky historik, chcejúc zažiť autentický pohľad súčasníka na dobu idealizovanú aj zatracovanú.
Čítaj viac
danka kopálová
7.6.2015
Zweig
Dlhé roky kupujem takmer výhradne životopisy významných osobností z rôznych oblastí nášho života. Myslím si,že ak je životopis dobrý, dozvieme sa veľmi veľa nielen o hlavnom hrdinovi, ale aj o období, v ktorom žil,ľudoch,ktorý ho obklopovali,rôznych životných situáciách....a tento životopis je práve takýmto.Zweiga zasiahne rozhodujúcim spôsobom doba v ktorej žije, všetko to zlo, ktoré sa zrodilo v ľudoch a nemohlo nechať ľahostajným tých, ktorí svet a jeho morálku vnímajú inak.Skvelé.
Čítaj viac

Vydavateľstvo PREMEDIA patrí medzi menšie vydavateľstvá a zostať malým je aj jeho zámer. Vydáva široké spektrum kníh, ktorých spoločným menovateľom by malo byť, aby ich čítanie nebolo stratou času. Postupne sa vyprofilovali viaceré edície, ako napríklad TICHÁ VODA zameraná na svetovú beletriu, CIVILIZÁCIA prinášajúca knihy o spoločenských zmenách, či edícia LABYRINT venovaná detektívkam. Vydavateľstvo zároveň prinieslo množstvo kníh zo psychológie a populárnej ekonómie, silná je jeho edícia venovaná modernej histórii - od Súostrovia Gulag až po knihy Timothyho Snydera a ďalších súčasných autorov.

Čítaj viac
Kúpte spolu
Svet včerajška - Stefan Zweig
Šachová novela - Stefan Zweig
22,23 €
Ušetríte 0,67 €