"Mám jednu veľkú chybu. Príliš veľa si pamätám." Takto, takpovediac filozoficky, aj keď v reakcii na pokusy o mystifikáciu historických faktov, si priznáva svoj ľudský nedostatok autor tejto milej spomienkovej knižky Pavol Zelenay.

Hudobník telom aj dušou. ktorý celý život zasvätil slovenskej tanečnej hudbe nielen ako aktívny inštrumentalista a skladateľ, ale aj ako vedúci redaktor v rozhlase či organizátor prvých ročníkov Bratislavskej lýry, si toho pamätá naozaj neúrekom. Nestačilo mu napísať objemné dejiny modernej slovenskej populárnej hudby a realizovať jej bohatú zvukovú antológiu. Nie, on ako neochvejný srandista potreboval uľahčiť svojmu svedomiu a ventilovať pretlak spomienok, ktoré odkrývajú muzikantskú dušu akosi zvnútra. V tejto jeho knižke sa nám odrazu zjavuje panoptikum postavičiek nášho slovenského hudobného mikrosveta. Z hudobníka, speváka, speváčky, kapelníka, teda človeka v žiari reflektorov, sa odazu vykľuje smiešna figúrka so svojimi obyčajnými ľudskými slabosťami a vášňami. A nielen to. Mozaika krátkych príbehov nám sprítomňuje atmosféru z prvej polovice minulého storočia, kedy v každej poriadnej kaviarni či krčme hrala nejaká kapela rôzneho druhu a štýlu, kedy sa nielen popíjalo, ale predovšetkým tancovalo a spoločne spievalo! A niečo sa dozvieme aj o neskorších patáliách muzikantov pri preverovaní ich "odbornosti" na kvalifikačných prehrávkach, ale aj o ich prvých skúsenostiach v úlohe "vyslancov našej socialistickej kultúry" do "zahnívajúceho kapitalizmu". Vďaka ľudskému nedostatku autora sa tak čitateľ stane účastníkom množstva príhod smrdiacich muzikantskou človečinou a zároveň svedkom časov takpovediac nedávno minulých.