Izrael už se nevznáší

PAWEŁ SMOLEŃSKI
IZRAEL UŽ SE NEVZNÁŠÍ
PRELOŽILI LUCIE ZAKOPALOVÁ A MICHALA BENEŠOVÁ
NAKLADATELSTVÍ DOKOŘÁN, JAROSLAVA JISKROVÁ – MÁJ, PRAHA 2013

BOHUŠ BODACZ

Paweł Smoleński (1959) je významný poľský spisovateľ a najmä reportér. V roku 2012 mu bol dokonca udelený rád Polonia Restituta za zásluhy o Poľskú republiku. Spočiatku publikoval iba v samizdate a v známom exilovom časopise Kultura vychádzajúcom v Paríži. Od roku 1989 pôsobí ako reportér v denníku Gazeta Wyborcza. Je autorom viacerých reportážnych kníh, z ktorých mnohé boli poctené nejakou cenou. Treba spomenúť Pohreb banderovca (2001) o komplikovaných poľsko-ukrajinských vzťahoch, za ktorý dostal Cenu poľsko-ukrajinského zmierenia; Irak. Peklo v raji (2004) o diktátorskom režime Saddáma Husajna a irackej túžbe po normálnej existencii, kniha získala Cenu Kurta Schorka; pre nás má špecifickú príchuť jeho rozprávanie Budeš visieť za límec. Podhalanské rozprávky (2010) vzdávajúce osobitý hold tatranským horalom, partizánom, pašerákom aj horolezcom. Súbor reportáží Izrael sa už nevznáša mu priniesol mnoho pochvalných slov, izraelský spisovateľ Etgar Keret o Smoleńskom povedal, že má „oči reportéra, mozog vedca a srdce básnika“, poľská poetka Agnieszka Wolny-Hamkało zasa pripomenula, že „Martin Pollack, rakúsky esejista, ktorý pripravil a do nemčiny preložil antológiu poľskej reportáže, hovorí, že Poliaci píšu najlepšie reportáže na svete. Táto kniha to len potvrdzuje“. Napokon, práve za ňu dostal Smoleński prestížnu reportérsku Cenu Beaty Pawlak.
Zbierka reportáží Izrael sa už nevznáša prináša sugestívne rozprávanie o prapodivnej krajine nazvanej Izrael, v ktorej dostanú slovo Izraelčania aj Palestínci rozličného spoločenského zaradenia i zmýšľania. Fascinujúca je plastickosť, atmosféra a autentickosť Smoleńského reportáží, nepochybne aj odvaha, skúsenosti, vedomosti, vytrvalosť a empatia, umožňujúce podať autorovi presvedčivú správu o svete, o ktorom síce na pol ucha denne počúvame, ale po prečítaní knihy zistíme, že o ňom vieme pramálo a pramálo mu rozumieme. Izrael má mnoho chutí a vôní, je obklopený vášňou, vierou, nenávisťou, ľahostajnosťou i nepochopením. Je zvláštnym javiskom – niekedy moderným, niekedy zablúdivším v stredoveku. A na tomto javisku žijú ľudia, ktorí majú svoju pravdu, Paweł Smoleński im trpezlivo načúval...
V roku 1983 vydal svetoznámy izraelský spisovateľ Amos Oz knihu In the Land of Israel (pôvodne vyšla po hebrejsky), Poliaci si ju preložili pod titulom Na ziemi Izraela a práve ona aj po rokoch poslúžila Smoleńskému ako sprievodca a radca, pretože súčasný Izrael pred neho staval mnoho otáznikov, a tak navštívil miesta a ľudí spomínaných Ozom (ale nielen ich, samozrejme), lebo Izrael je „krajina zasľúbená i prekliata. Jediná taká na celom svete“. Ako výstižne povedal jeden austrálsky Žid: „Izrael? A čo to je? Štát? Alebo skôr stav ducha a mysle? Bezpochyby obidvoje.“
Psychologička Inez hovorí o zvláštnom jave, tzv. Jeruzalemskom syndróme, keď si návštevník Jeruzalema začne namýšľať, že je mesiáš, niekto z biblických čias, je mĺkvy, zadumaný, vyhľadáva samotu (zvyčajne pominie po opustení mesta). V roku 1848 prišiel do Jeruzalema už psychicky narušený Gogoľ a tak sa postil, až sa vyhladoval na smrť. Podľa Inez je Jeruzalem mestom, kde „sa skutočné mieša s ilúziou, viera s dejinami, nadprirodzené s profánnym“. Autor pripomína, že Via Dolorosa vznikla celé storočia po Kristovej smrti a predsa je obliehaná turistami; kľúče k najposvätnejším miestam kresťanov sú po generácie v rukách arabskej rodiny – aby sa kresťania navzájom nepohlušili. „Neuveriteľné,“ konštatuje Smoleński, podľa ktorého je Jeruzalem „najpodivnejším mestom na Zemi.“ Inez dodáva, že „Jeruzalem je... ťažké a šialené mesto, chýba tu citová sloboda a každý cit, každý jav, slová preslovov a politické gestá, náboženská extáza aj ostentatívna bezbožnosť sú tu chápané nezvykle vážne. Jeruzalem je bremeno... najväčší kameň sveta“. A kladie si otázku, či trpeli Jeruzalemským syndrómom Ján Krstiteľ, Ježiš Kristus či zakladatelia Izraelského štátu..., Medinat Jisrael, ako znie jeho meno po hebrejsky...
Ďalší, kto prehovorí v Smoleńského knihe, je chasid Izrael Segal (v tejto súvislosti je poučné vedieť, že hebrejské slovo „veriť“ znamená aj „báť sa“), vďaka nemu sa dostaneme do sveta, ktorému nie celkom rozumieme. Chasid Izrael stratil vieru a rodina ho preto rituálne vyhlásila za mŕtveho, už sa nevznášal vo svete mystiky (spomeňte si na názov knihy): bol sám, opustený, až armáda ho vrátila do svetského života, medzi ľudí. „Prestal som si myslieť, že som vyvolený a za to som dostal slobodu.“ Hovorí, že ortodoxná jeruzalemská štvrť Mea Šearim akoby ustrnula v 15. storočí, zatiaľ čo ostatný Izrael žije v 21. storočí. V týchto súradniciach sa vynára otázka, „aký je vzťah náboženského fanatizmu a necitlivej, tvrdej ortodoxnosti k ľudstvu?“. Irena, pracujúca v televízii, sa zasa zamýšľa sa nad otázkou, že Izraelský štát je skutočnosťou, ale izraelský národ neexistuje. Dobrú krv nerobí prevaha aškenázskych Židov, ktorí sú zväčša pri moci, nad sefardskými Židmi. Problémoví sú ruskí prisťahovalci, milión ktorých Izrael nedokázal absorbovať. Známy režisér Ari Folman zasa pripomína, že „holokaust bol v dejinách ľudstva bezprecedentným zločinom. Musíme si to pamätať a učiť sa o tom v školách. Musíme vedieť, že holokaust leží pri koreňoch Izraela, je súčasťou identity jeho obyvateľstva, aj tých, ktorí sem neprišli z Európy. Ale nesmieme ho zneužívať v každodennom živote a žiť len z neho“. A Folman dodáva: „V mene dejín a v mene pamiatky holokaustu sa v Izraeli odohráva veľká manipulácia.“ Sám však vidí – pri otázke, ktorú si kládla už Irena –, že obyvateľov Izraela spájajú tri veci: holokaust (po hebrejsky šoa), viera a všadeprítomný strach pred Arabmi, šáhidmi, samovražednými teroristami.
Profesor literatúry Šalom Lindenbaum rád varí, a najmä arabské jedlá, pretože „kuchyňa je doména, v ktorej Arabi porazili Židov“. Ale inak je profesor vo svojich protiarabských názoroch nezmieriteľný, hoci šalom značí v hebrejčine mier. Tvrdí, že Mahmúd Abbás napísal v Moskve dizertáciu spochybňujúcu holokaust, a varuje: „Arabi nás zhltnú a o chvíľu sa vrhnú na vás. Po sobote, šabate, prichádza nedeľa, kresťanský sviatok. To hovoria, ale vy ich nechcete počuť. Až nebude sobota, zmizne nedeľa. Zostane moslimský piatok. Bude lepšie, keď to konečne pochopíte.“ A pokračuje: „Autonómia (rozumej palestínska – pozn. B. B.) dostala zo sveta viac peňazí na jedného obyvateľa než Európa v rámci Marshallovho plánu. Ukradli všetko, do posledného eura. Izrael je skorumpovaná krajina. Ale dokonca aj u nás budí taký talent na korupciu pocit závisti.“ Inak na adresu Amosa Oza povedal, že je „veľmi priemerný spisovateľ“ a opečiatkoval ho ako palestínskeho prisluhovača.
Beni žije v Tel Avive a pokúša sa písať, pochádza z ortodoxnej rodiny, ale sám vieru opustil, keď stretol Máriu, utečenkyňu z vojnou zasiahnutého Sarajeva. „Izrael je predná hliadka Západu,“ rozhovorí sa vo svojom obľúbenom bare pri pive, „európska enkláva na arabskom a moslimskom Blízkom východe, oáza slobody a demokracie. Palestínska autonómia je poverčivý, temný stredovek a skrýša samovrahov. V Izraeli môžete milovať i nepriateľov. V Autonómii musíte nenávidieť.“ Prítomný americký Žid dodáva, že medzi rabínmi a palestínskymi šejkami nie je žiadny rozdiel: „Jedni aj druhí si sami seba zaslúžia.“ Tu sa ešte v 21. storočí ľudia hádajú o to, koho Všemohúci miluje najviac a komu dal právo na túto zem, ale: „Celý ten západný odpad nie je žiadna civilizácia.“
Smoleński sa aktívne zaujíma o názory, zmýšľanie i pocity stále ďalších a nových ľudí z rozličných prostredí. Dávid je malý podvodníček, ktorý predáva v jeruzalemskom Starom meste suveníry a so šarmom okráda turistov, Michael je židovský advokát, zastupujúci najmä Palestínčanov, ktorým sa v Izraeli ubližuje, ale tiež im vo všeobecnosti nedôveruje. Etgar Keret je hviezda mladej izraelskej literatúry; rodičia prišli z Poľska. Rozpráva antisemitskú príhodu s barmanom v Budapešti, ktorý sa mu pochválil, že jeho dedo zabil niekoľko Židov a on by ho rád nasledoval. Jehuda Šaúl je bývalý izraelský vojak, spomína svoju neľahkú službu v Hebrone, kde sú v Jaskyni patriarchov, svätom mieste judaizmu, kresťanstva a islamu, pochovaní Sára, Abrahám, Izák a Jákob – proroci veľkých náboženstiev. A práve tam vypuklo peklo, keď židovský fanatik začal strieľať do bezbranných ľudí. Zdôrazňuje aj neznášanlivosť židovských osadníkov. Ahmed Soboh je zasa palestínsky námestník ministra informácií a propagandy. Podľa neho nie je Izrael pripravený na trvalý mier, a pritom „Palestínci sú najvzdelanejší a najotvorenejší zo všetkých arabských národov“. Saíd je obchodník so suvenírmi a inými drobnými hlúposťami v Jeruzaleme, ale inak otvorená hlava a Smoleński k nemu chodieval na kus reči. „Židia nikdy nezaspia v presvedčení, že sa na druhý deň bezpečne zobudia,“ hovorí Saíd a Američanom a Európanom odkazuje: „Už dnes sa bojíte nášho zúfalstva, hŕstka mučeníkov vás dokáže zasiahnuť... Neviete bojovať, nemáte žiadne hodnoty. Máte peniaze, to je celá vaša sila a váš horizont myslenia.“ Fajed a Fatima sú vzdelaní Palestínci, ktorí majú Izraela plné zuby, ale rovnako aj posledné roky vládnutia Jásira Arafata. Fátima sa zasa rozhorčuje, že v Autonómii sa palestínske ženy dusia, no napriek všetkej nedôvere si našli ako matky vojakov cestu k Židovkám a vymieňajú si s nimi svoje skúsenosti – aj životné pocity. Alex rozpráva o svojich skúsenostiach z kibucu, hovorí o jeho zásadách, tie „zaženú pesimizmus“ a jeho obyvatelia „už nikdy nebudú mať tie smutné židovské oči“. Zdôrazňuje: „Bez spolupráce a obetí v prospech celku by nevznikli žiadne hodnoty. Pokiaľ je niečo nesmrteľné, potom je to práve táto stránka ľudskej povahy.“ Ibaže idea, ktorá stvorila kibuc, postupne zaniká. Josi z osady Ofakim v Negevskej púšti je čierny Žid, ktorý má zlé skúsenosti s bielymi Židmi; je nesmierne sklamaný a svojim deťom hovorí, aby nemilovali Izrael, ako mu to kedysi vraveli jeho rodičia, ale aby z neho odišli.
Guš Katif – tak sa súhrnne nazýva pás židovských osád v Gaze, v roku 2005 ich Šaron kázal zlikvidovať v rámci ústupkov Palestínčanom, v deň odchodu tu panovalo veľké roztrpčenie, hnev a smútok a onedlho sa prejavil kontrast v prístupe k pôde, k práci, v usilovnosti: kým židovskí osadníci premenili púšť v kvitnúce záhrady s vynikajúcimi paradajkami a aj v zahraničí obľúbenými zemiakmi, starali sa o zavlažovanie, pravidelný rytmus poľnohospodárskych prác a poskytovali prácu aj Palestíncom, po ich odchode sa všetko rozkradlo a ponechalo piesku... Zoširoka to komentuje aj Ahmed, ktorý presviedča, že to má na svedomí Hamas. Ten v Gaze vládne železnou rukou a neuvedomuje si, že odchodom židovských osadníkov prišli o prácu tisícky Palestínčanov. Je tu diktatúra a nesmierna korupcia, tvrdí. Hoci na druhej strane určite nesúhlasí so židovskou myšlienkou, hlásajúcou, že „túto krajinu nám Boh prisľúbil“.
Zbierka reportáží Izrael sa už nevznáša vyšla v Poľsku v roku 2006 a až na jednu výnimku jednotlivé reportáže vznikali v rokoch 1996 – 2005, no na aktuálnosti nestratili nič, naopak, vďaka nim mnohé pochopíme (nedávno na ňu Smoleński voľne nadviazal knihou Bordel. Izraelská abeceda). Veľkou výhodou Smoleńského knihy je, že ponúka mnoho uhlov pohľadov na fenomén Izrael, žiadny názor ani pravdu nevnucuje; podáva kamienky a mozaiku si môže každý čitateľ vytvoriť sám... Umožňuje to množstvo autentických príbehov, zážitkov, úvah, rozprávaní, ľudia rôznych typov, vzdelania, zázemia i skúseností, vtipných postrehov (jeden židovský vtip hovorí, ako sa Mojžiš od prvého stretnutia s Jahvem zakoktával, a keď sa ho ten pýtal, kde by chcel žiť jeho vyvolený národ, rozkoktal sa Ka... Ka... Kan..., Jahve stratil trpezlivosť, prisúdil Židom staroveký Kanaán a odišiel, už nepočul Mojžiša, ako kričí: Kanada!) aj irónie a autorovho nadhľadu. Kniha vyniká bezprostrednou emocionalitou, citmi, ale aj rozumom, snahou porozumieť, dopátrať sa pravdy v tejto mystickej, záhadnej krajine, kde vládnu hneď dvaja bohovia, strach a nenávisť.