Dôkaz, že ľudská osobnosť nedozrieva a nevyvíja sa iba do dovŕšenia dospelosti. Na tejto knižke je krásne vidieť ako človek zreje po celý svoj život. Obdivujem ju, lebo týmto tiež ukázala, že nie je nič zlé na tom, ak Vašu dušu vpije atrament. Dodala tým odvahu nielen sebe.

Je mi ľúto, že to musím napísať, lebo neverím, že táto knižka je marketingový ťah, na to je autorka nie je odkázaná, (možno skrytá túžba byť spisovateľkou? :) - ale ani to si nemyslím) a v zásade som toho názoru, že to spravila naozaj z presvedčenia a pod vplyvom emócií. Chápem to ako epitaf, i keď dosť nešikovný, blízkemu človeku, prípadne ako art terapiu. Ale musí niečo také nepodarené čítať verejnosť, navyše takého súkromného charakteru? Nie je to tak trochu exhibicionizmus?
Veď to kupovali to ľudia kvôli Demitrovmu menu... Viem to, lebo pracujem v kníhkupectve. Slávny obľúbený športovec a, pani Majka odpusťte mi, lebo to nemyslím v zlom, a jeho žena, ktorá napísala sladkobôľnu veršovačku a rapotačku.
Odhliadnuc od tragickej udalosti, na ktorej sú básničky postavené, samé o sebe neobstoja. Sú veľmi slabé.
Je dobré, že vás niečím citovým obohatili, ale ak sa vám páčili ako básne, asi ste nikdy nijaké básne nečítali...