Môj neodolateľný gróf   

Druhá kapitola

Niekedy sa veci jednoducho nevyvinú tak, ako ste si naplánovali. Povinnosti vám zaberú priveľa času, a človek, na ktorého ste sa spoliehali, k vám stratí dôveru, zabudne na vás a začne si žiť svoj vlastný život. Ak sa také niečo stane, je správne a čestné nerobiť scény, ale odísť ako džentlmen bez ohľadu na to, ako to bolí... a jednoducho nechať toho človeka žiť, úprimne mu želajúc, aby bol šťastný.
    Koľko ľúbostných listov skrkval a hodil do ohňa, lebo vedel, že nepriateľ by mohol sledovať ich stopu až k nej?
    Nič na svete by ho nedonútilo ohroziť ju. Ani keby to znamenalo prenechať ju niekomu inému.
    Nuž, na tom sa už nič nedá zmeniť. Jordan kráčal späť do aukčnej siene a potláčal bolesť trpkým hnevom, ktorý sa stal rovnakou súčasťou jeho obrany ako obľúbená puška.
    Kútik úst sa mu nadvihol v chladnom, nenápadnom úsmeve, lebo jeho samoľúbosť potešil Marin zdesený pohľad, keď prijal pozvanie jej priateľky.
    Ako by mohol prepásť jedinečnú príležitosť, aby tú odmeranú lady trochu potrápil? Vychutná jej úzkosť a nervozitu, uvažoval, aj keby to malo byť jediné zadosťučinenie, ktoré mu Mara Bryceová mohla poskytnúť.
    Ona však, samozrejme, už dávno nie je Mara Bryceová, pomyslel si trpko. Už roky sa tak nevolá.
    Teraz to je lady Piersonová, bohatá vdova po vikomtovi, ktorá práve prestala nosiť smútok.
    Áno, isteže, všetko o nej vedel. Dokonca viac, než mal. Oveľa viac, ako si vôbec pripúšťal. Svoju dávnu lásku si všimol v dave ľudí dávno pred tým, ako ho Mara zbadala – práve dnes, po takom dlhom čase.
    Isteže. Muselo to byť dnes, vo chvíli, keď mal plné ruky práce s úlohou pre Rád. Dnešnú operáciu plánovali týždne vopred, ale náhle sa zjavila ona. Žena, ktorú teraz naozaj najmenej potreboval.
    Mal šťastie, že ju zbadal prvý, lebo mu to poskytlo čas spamätať sa z otrasu z toho nečakaného stretnutia.
    Hoci predstieral ľahostajnosť, pri pohľade na ňu ho zaplavila vlna zmiešaných emócií – už len pohľad na ňu ho šokoval, pretože jeho city boli až doteraz také otupené, až ho to desilo.
    Smršť, ktorú teraz pocítil v hrudi, ho však donútila pozrieť pravde do tváre. Dvanásť rokov iba predstieral, že tá žena ho vôbec nezaujíma.
    Keby to bola pravda, jeho precízny mozog by si neuchovával toľko detailov o jej existencii. Napríklad dátum, keď sa vydala. Deň smrti jej hlúpeho manžela, adresu jej vidieckeho sídla v grófstve Hampshire, ale aj adresu jej domu v Londýne – Great Cumberland Street číslo 37.
    Nedonieslo sa mu iba to, že má malého syna, ktorý sa volá Thomas po svojom hlučnom, chvastúnskom otcovi. Ešte aj teraz sa mu priečilo pomyslenie, že porodila dieťa toho muža.
    Jordan by rád predstieral, že všetko, čo vie o Marinom živote, sa dozvedel iba vďaka svojmu povolaniu. Napokon, informácie boli hlavnou obchodnou devízou člena Rádu. Očarenie tou ženou ešte stále úspešne tajil.
    Výborne, pripustil, keď si razil cestu davom do prednej časti miestnosti. Takže Mara Bryceová mu nie je ľahostajná.
    Ale to, čo k nej cítil, nemohol nazvať láskou.
    Naopak. Opovrhoval ňou.
    Len tak mohol zniesť pomyslenie, o čo všetko prišiel. Keby len bola dokázala ešte nejaký čas počkať. Keby len nebol taký rozumný, taký opatrný – typický Jordan.
    Zahnal z mysle spomienku, ako ho v ten večer v záhrade zmiatla jej prekvapujúca ponuka na sobáš – jeho, odvážneho mladého diplomata, ktorý nemal z ničoho strach! Tá sedemnásťročná kráska so srdcom na dlani a s veľkými tmavými očami ho svojím bozkom úplne vyviedla z miery. Naozaj ho vydesila.
    Nuž, Virgil ich nikdy nenaučil, ako čeliť takej katastrofe – že sa zaľúbia! Jordana to natoľko rozrušilo, že odtiaľ upaľoval, akoby mu horelo za pätami.
    Aj tak neveril, že jeho šialená túžba po Mare je skutočná, kým ju nepreveril jeho dlhý pobyt v cudzine. Pokušenie bolo veľmi silné, on však nemienil porušiť sľub daný Rádu, ktorý doteraz dodržal každý gróf z Falconridgea.
    Predovšetkým odmietol zradiť priateľov; neprezradil Mare svoje tajomstvo, lebo jediné jej slovo, nevinne vyslovené niekde v spoločnosti, by mohlo zapríčiniť smrť mnohých ľudí – jeho bratov bojovníkov, vodcu i jeho samého.
    Osud sa proti nim sprisahal a oddelil ich od seba, jeho poslal za povinnosťami a ju prisúdil Piersonovi. Už tak to bolo dosť ťažké, no Jordan sa zaryto držal svojho presvedčenia, že urobil správnu vec. A človeku, ako som ja, to stačí, povedal si.
    Dopekla so šťastím. V konečnom dôsledku je česť to jediné, na čom skutočne záleží.
    V tej chvíli bol naozaj rád, že Mara a jej vyzývavá urodzená priateľka opustili aukčné siene Christie´s. Nežiadalo sa mu pridať k množstvu úloh súvisiacich s touto misiou ešte aj ochranu dvoch hlúpych dám zo spoločnosti.
    V sieni číhalo neviditeľné nebezpečenstvo, ktoré by nezasvätený pozorovateľ nepredpokladal, ale Jordanova lesť by mala čoskoro vylákať nepriateľov z úkrytu. Operácia sa mala už-už začať.
    V aukčnej sieni si prekliesnil cestu k miestu, odkiaľ mohol vidieť každého, kto by chcel vydražiť Alchymistove zvitky.
    Zaujal ležérnu pózu, oprel sa o stenu a s rukami založenými na prsiach si vymenil významný pohľad so svojimi mužmi, ktorých predtým strategicky rozmiestnil po celej sieni.
    Prikázal im strážiť východy a pozorne sledovať jednotlivé osoby, ktoré prejavia záujem o zvitky.
    Všetci jeho muži mu nenápadne prikývli.
    Ide to podľa plánu. Nemali by dlho čakať.
    Dražiteľ plynulo viedol súperenie dvoch skupín milovníkov umenia o pár starovekých rímskych váz. Podľa katalógu mala nasledovať dražba predmetu, na ktorom bola postavená dnešná operácia.
    Jeden zo sluhov pána Christieho práve opatrne kládol na výstavný pult starú drevenú skrinku obsahujúcu zvitky.
    Jordan sledoval preplnené rady záujemcov s pripravenými paličkami s číslom. Aristokrati počúvali svojich prefíkaných poradcov v oblasti umenia, ktorí im šeptom radili, kedy nereagovať na ponuky a kedy sa ozvať, aby kúpili za výhodnú cenu.
    Jordan nenápadne jastril očami medzi publikom. Napomádovaní šviháci, rozmaznané manželky boháčov v zložito zdobených klobúkoch, niekoľkí milovníci kníh – archivári z Britského múzea či z Bodleyho knižnice.
    Odvrátil od nich pohľad a hľadal ďalej. Kde ste? Ukážte sa, vy hnusní bastardi...
    Priam cítil prítomnosť nepriateľa v dave – ale kto to bol? Kto spomedzi bohatých a mocných v Londýne sa stal tajným prívržencom prometeovského tmárskeho kultu?
    Len trpezlivosť. Dražba Alchymistových zvitkov ich čoskoro odhalí. V skutočnosti by nemalo byť priveľmi zložité nájsť ich v tejto sieni.
    Zo skúsenosti vedel, že prometeovci nespustia zvitky z očí, lebo ich láka všemocné zlo, ktoré skrývajú.
    Jordan, vyčkávajúc na svoju chvíľu, pohľadom zablúdil do radu, kde predtým sedela Mara. Jej miesto bolo teraz prázdne, rovnako ako miesto, ktoré mala zaujať v jeho živote, ak by ju uznal za hodnú prezradiť jej o sebe pravdu.
    Ale to sa neodvážil. Veľmi ju chcel, ale ona bola priveľmi impulzívna, ľahkomyseľná, krehká – a nezrelá.
    V nijakom prípade nemohol zveriť životy svojich bratov bojovníkov do rúk sedemnásťročnej dievčiny, ktorá musela ešte veľa prežiť, aby dozrela.
    Zadíval sa na jej prázdnu stoličku. V duchu ju ešte videl, veď predtým ju sledoval dobrú štvrťhodinu, zmietaný túžbou i nenávisťou.
    Žena, ktorú si kedysi takmer vzal za manželku, mala na sebe v dnešnom neskorom zimnom popoludní elegantný čokoládovohnedý kostým, ktorý pristal jej iskrivým hnedým očiam. Bohaté tmavé vlasy, ktoré si na šiji stiahla do prísneho uzla, dramaticky kontrastovali s hodvábnym leskom jej nádhernej bledej pleti.
    Musel pripustiť, že roky tejto dáme z krásy nič neubrali. Naopak, zdala sa mu ešte príťažlivejšia ako kedysi.
    Napriek tomu cítil bolesť, keď ju pozoroval.
    Boh vie, že mu chýbala.
    Často premýšľal, aký iný by bol jeho život, keby mal svoju domácnosť a rodinu, normálne miesto, kam by sa mohol vracať v prestávkach medzi krvavými, krutými misiami. Láskavá, spoľahlivá manželka by ho vítala objatím a zopár detí, ktorým by zabezpečil budúcnosť, to boli hmatateľné dôvody, pre ktoré by dokázal prekonať všetky nástrahy.
    Bolo to všetko, čo kedy chcel od života, ale jeho jednoduchý sen stratil svoje čaro, keď prišiel o Maru.
    S úškrnom potlačil náznak sebaľútosti, ale zároveň dumal, či sa tá koketa s očarujúcimi hnedými očami vôbec obťažovala dospieť. Možno využíva svoje vdovstvo, aby striedala mužov.
    Všetky to tak robia, pomyslel si cynicky, všetky tie vymódené, nezávislé vdovy. On a jeho kamaráti sa milovali s mnohými z nich. Dopekla, veď si ich vlastne vymieňali.
    Ak aj Mara mieni takto využiť novonadobudnutú slobodu, môže mu to poskytnúť veľmi zaujímavú príležitosť, ako uspokojiť svoju roky potláčanú zvedavosť. Aké to bude – milovať sa s ňou, s jedinou ženou, ktorej tvár ho prenasledovala všade, kam vkročil... „Predané!“
    Úder kladivka ho nepríjemne vytrhol z úvah.
    Rímske vázy získal akýsi mohutný chlapík, ktorý práve prijímal gratuláciu od svojho poradcu pre umenie. Jordan vzápätí cítil, ako sa medzi prítomnými stupňuje napätie. Navonok nezareagoval, ale o to viac zbystril pozornosť.
    „Dámy a páni,“ oslovil dražiteľ početný dav. „Ďalej pre vás máme niekoľko veľmi vzácnych stredovekých dokumentov od anonymného predávajúceho. Našli sa len nedávno a hoci majú už päťsto rokov, doteraz boli nedostupné.“
    Jediným zvukom vo veľkej sále bol náraz ostrého marcového vetra, ktorý rozstrekol dažďové kvapky na skle vysokých klenutých okien.
    „Pred sebou máte šesť zvitkov asi z roku tisíctristopäťdesiat vo výbornom stave, prisudzovaných vzdelanému dvornému astrológovi, známemu ako Valerianus Alchymista. Milovníkom stredoveku pripomínam, že podľa legendy Valerianus osnoval sprisahanie s cieľom zavraždiť Eduarda, Čierneho princa, za čo ho prenasledovala a mala potrestať skupina verných rytierov, ktorú poslal kráľ. Tak to aspoň býva v legendách.“
    Dav sa zasmial ironickej poznámke dražiteľa.
    „Preto bol jeho koniec pomerne krutý.“
    Nikdy sa neťahaj za prsty s Warringtonom, pomyslel si Jordan pri spomienke na priateľa Rohana. Po celé generácie boli vojvodovia z Warringtonu tými najdivokejšími zabijakmi Rádu.
    Naopak, grófi z Falconridgea patrili k mysliteľom. Boli to vynikajúci stratégovia, dešifrovatelia kódov, hovorili mnohými jazykmi, ale ani v narábaní so zbraňou sa ostatnými nedali zahanbiť.
    „Text zvitkov je napísaný sépiovou hnedou a volskou krvou na pergamene po latinsky a po grécky, na okrajoch sú mnohé zvláštne obrazce, alchymistické symboly a iné neznáme zápisy. Predpokladáme, že skrinka z tvrdého dreva, v ktorej sú uschované, je pôvodná; vyrobená je z duba a palisandrovej dyhy a vykladaná perleťou. Skrinka je ešte vždy veľmi dobre zachovaná, vyložená zamatom, s pántmi z rýdzeho striebra.“
    Rady elegantných zvedavcov naťahovali krky, aby lepšie videli úžasný nález.
    „V každom prípade sa domnievame, že Alchymistove zvitky predstavujú naozaj vzácnu príležitosť vlastniť kus histórie Anglicka. Tento poklad môže byť vynikajúcim prírastkom do knižnice každého náročného učenca, zberateľa alebo súkromného antikvára so záujmom o mágiu či akéhokoľvek iného prívrženca súčasnej vášne pre gotiku. Dnešná ponuka sa začína na troch tisícoch libier.“
    Dav zalapal po dychu pri tej závratnej sume, ale Jordan vedel, že pre prometeovcov je to za taký úlovok iba almužna, najmä ak utajení prívrženci kultu verili, že Valerianove bizarné čary a temné rituály sú skutočne účinné.
    Potom začali padať rýchle a stúpajúce ponuky.
    Jordan s maximálnym sústredením neustále jastril po dave, v duchu si ukladajúc do pamäti čísla na paličkách všetkých dražobných ponúk. Dlhé reťazce čísel.
    Neskôr chcel skontrolovať mená v registračnej knihe a určiť, či ich bude treba ďalej prešetrovať. Pravdaže, pánu Christiemu sa nebude páčiť narušenie súkromia jeho klientov, ale nemá na výber. Taký dosah a moc mal Rád, ktorému Jordan slúžil. Rád svätého archanjela Michala sa zodpovedal priamo kráľovi a slovko „nie“ by od nikoho nepovažoval za odpoveď, najmä ak šlo o ochranu kráľovstva.
    Jordan stále ostro sledoval okolie a v mysli už vyčiarkol niekoľkých dražiacich.
    Všetkých zúčastnených predsa netreba považovať za darebákov.
    Zástupca práve založeného Britského múzea. Pár archivárov z Bodleyho knižnice v Oxforde. Niekoľko excentrických cudzincov dražiacich v mene svojich ďalekých panovníkov a jeden bledý autor krvavých stredovekých románov, ktorého Rád kedysi podozrieval, ale čoskoro ho vzal na milosť.
    Nikde však nevidel Jamesa Falkirka, prometeovského veľmoža, o ktorom vedel, že drží v zajatí člena Rádu Drakea Parryho, grófa z Westwoodu. Na tom nezáleží. Správa sa k Falkirkovi aj tak čoskoro dostane – a to bol vlastne zmysel celej akcie.
    Netrvalo dlho a cena za zvitky na všeobecný úžas dosiahla závratnú výšku sedemtisíc libier. Jordan pochyboval, že ponuky budú ešte stúpať.
    Je načase ukončiť toto predstavenie. Hneď. Pozrel krížom cez sieň na seržanta Parkera a nenápadne si pošúchal obočie.
    Už nepozeral tým smerom, ale kútikom oka videl, že Parker si všimol jeho signál. Zvrtol sa a šiel za jedným z ľudí z Christie´s do zadnej časti siene.
    Seržant nenápadne podal mužovi papierik so správou, ktorú si Jordan pripravil už skôr. Zamestnanec si ho prečítal a zbledol.
    Parker podľa príkazu rýchlo zmizol, aby ho neskôr nemohli identifikovať.
    Pracovník Christie´s sa poponáhľal uličkou k prednej časti siene, šokovaný týmto nepredvídaným zvratom udalostí.
    Domnelí prometeovci boli takí pohltení túžbou dostať sa k Alchymistovým zvitkom, že si vôbec nevšimli ustarosteného chlapíka blížiaceho sa k pódiu.
    Zamestnanec podišiel k hlavnému asistentovi dražiteľa a zastal vedľa stola, kde boli usporiadané zvitky.
    Asistent naňho spýtavo pozrel, vzal správu a prečítal si ju. Jordan si všimol, že sa zachmúril.
    Mal pred sebou nezávideniahodnú úlohu doručiť správu dražiteľovi, ktorý práve zvýšil ponuku na ohromujúcich osemtisíc libier.
    „Božemôj,“ zajachtal dražiteľ, keď sa správa ocitla v jeho ruke. Potom čosi zašepkal pomocníkovi, a ten prikývol. „To je... veľmi nezvyčajné.“
    Obaja znovu pozreli na správu, potom sa dražiteľ nešťastne obrátil k davu.
    „Dámy a páni, musím... Musím vám s poľutovaním oznámiť, že táto položka bola práve nečakane stiahnutá z aukcie.“
    Z viacerých miest sa naraz ozval výbuch nesúhlasu.
    „Majiteľ si to rozmyslel a už nechce predať!“ zvolal dražiteľ.
    „Čo to má znamenať?“ ozval sa ktosi.
    „Dámy a páni, toto je úplne nečakané. Ospravedlňujeme sa za túto nepríjemnosť. Prepáčte nám, ale obávam sa, že túto situáciu nemôžeme ovplyvniť. Oznámili mi, ehm,“ dodal náhlivo, „že každý, kto sa ďalej zaujíma o Alchymistove zvitky, sa môže obrátiť na predajcu prostredníctvom kancelárie pána Christieho. Možno sa uskutoční súkromný predaj.“
    „Úplná hanebnosť!“ kričal jeden z archivárov Bodleyho knižnice.
    „Moja reč! To je trestuhodné!“
    Jordan pozoroval dav, osobitne si prezerajúc každú nazlostenú tvár v sieni. Aj jeho muži sledovali tých kupcov, čo sa najviac búrili. Najradšej by to robil sám, aby vystopoval všetkých tých bastardov, ale ako príslušník šľachty bol priveľmi na očiach a musel si dať pozor, aby zostal inkognito.
    Prenechal teda svojim mužom úlohu sledovať ľudí, ktorí sa rýchlo drali k východu. Jeho chlapci mu neskôr podajú hlásenie, kam jednotliví kupci šli a čo robili. Potom ich podrobia detailnejšiemu vyšetrovaniu.
    Chudák dražiteľ bol v koncoch. „Opakujem, vážené dámy a páni, je mi to veľmi ľúto. Možno vás zaujme ďalší zo vzácnych a starobylých rukopisov, ktoré sú dnes v ponuke dražby. Ďalší exemplár je tiež zo stredoveku, ehm, je to bohato ilustrovaná Kniha o hodinách, asi z polovice dvanásteho storočia, pochádzajúca z kláštora v Írsku...“
    Jordan vybral z náprsného vrecka ceruzku a začal si na čistý list v katalógu značiť čísla dražiteľov, ktoré si uložil do pamäti. Ak by sa naňho niekto zahľadel, pomyslel by si, že si jednoducho robí poznámky o jednotlivých položkách dražby. On si však rýchlo zaznamenával všetky čísla, aby na ne neskôr nezabudol.
    Musel vynaložiť veľkú námahu, aby sa ovládol, zostal pokojne na svojom mieste a so založenými rukami nevzrušene sledoval ponuky záujemcov o írsku Knihu o hodinách.
   
    O niekoľko hodín neskôr, keď v budove ostali len sluhovia, upratujúci po dražbe, Jordan zbalil zvitky a odišiel v neoznačenom koči, aby ich vrátil do trezoru v Danteho dome. Sprevádzali ho traja ozbrojenci pre prípad, že by sa prometeovci pokúsili získať tieto vzácne dokumenty násilím.
    Táto hrozba sa však našťastie nenaplnila. Len čo boli zvitky stiahnuté z dražby, potkany zaliezli späť do svojich temných dier.
    V tej chvíli si asi väčšina z nich uvedomila, že je to pasca. Poskrývali sa teda a roztrasene očakávali osudnú návštevu príslušníka Rádu.
    Už sa zotmelo, hoci bolo len šesť hodín. Danteho dom, ku ktorému Jordan práve dorazil, vyzeral v mesačnom svetle skorého zimného večera veľmi zlovestne.
    Temná a tajomná tudorovská rezidencia na Temži bola pre verejnosť v prvom rade sídlom zhýralého klubu Inferno – ale išlo len o rafinovane vytvorené zdanie, aby sa ľudia držali od toho domu čo najďalej.
    Tristoročný Danteho dom v skutočnosti predstavoval dobre zamaskovanú nedobytnú pevnosť s prepracovanými úkrytmi pod zemou, kde mohol Rád plánovať svoje úlohy mimo dosahu zvedavých očí. Stará pevnosť bola plná tajných chodieb, falošných dverí a rafinovaných úkrytov. Postavili ju priamo na brehu Temže, čo umožňovalo nenápadné príchody a odchody členov Rádu, najmä vďaka malému, dobre ukrytému prístavisku pre člny v bezpečí za jedným z riečnych stavidiel.
    Keď Jordan vošiel, privítala ho svorka mocných strážnych psov.
    Ihneď sa objavil Virgil, vodca a hlava Rádu v Londýne, ktorý ho počul prísť. Starý bojovník z Vysočiny ho len úsečne pozdravil a prevzal od neho stredoveký poklad. „Všetko išlo hladko, dúfam.“
    „Áno, pane. Mám pozoruhodný zoznam mien. Bolo to pekné divadielko.“
    „Poznám niekoho z nich?“ spýtal sa Virgil sucho.
    Jordan pokrčil plecami. „Falkirk tam nebol, bohužiaľ.“
    „Nemyslím, že by sa ukázal na takom otvorenom fóre. Ale správa o tom sa k nemu zakrátko dostane, a potom sa uvidí. A čo Dresden Bloodwell?“
    Jordan pokrútil hlavou. „Po ňom ani stopy. Neprekvapuje ma to. Ten človek je vrah. Je príliš šikovný, aby vliezol do pasce.“
    Virgil prikývol. „Akoby sa nad ním od tej noci, čo ste ho s Beauchampom takmer dostali, zľahla zem.“
    „Je to len zopár týždňov,“ vyhlásil Jordan. „Stále neviem pochopiť, ako nám mohol vykĺznuť. A kde sa odvtedy skrýva.“
    „To zistíme v pravý čas,“ uistil ho Virgil. „Daj ten zoznam mien Beauchampovi. Chlapec sa potrebuje niečím zaoberať.“
    Jordan sa zamračil. „Stále nijaké správy o jeho skupine?“
    Virgil pochmúrne zavrtel hlavou, potom povedal: „Vezmem to dolu do trezoru. Dobrá práca, chlapče. Podrobné hlásenie očakávam zajtra ráno.“
    „Je tu Rotherstone, pane?“ opýtal sa Jordan, keď Virgil vykročil so zvitkami pod pazuchou.
    „Čo, ten zaľúbenec?“ Muž z Vysočiny odfrkol. „Isteže nie. Je doma a kľačí pred božskou Daphne.“
    Jordan skrivil pery. Pravdupovediac, život sa akosi zmenil, odkedy sa jeho kolegovia oženili. Max, markíz z Rotherstonu, bol ešte stále posadnutý krásnou Daphne a vychutnával novoobjavené domáce šťastie.
    Rohana, vojvodu z Warringtonu, nedávno rada starších Rádu povolala do Škótska, kde mal vysvetliť, ako je možné, že sa ako jeden zo špičkových členov Rádu oženil s mladou dámou s prometeovskou krvou.
    Jordan svojmu drsnému kamarátovi ten výsluch vôbec nezávidel, ale Rohan by bezpochyby pre Kate ochotne podstúpil aj čosi oveľa horšie.
    „Obávam sa, že sa budeš musieť uspokojiť s týmto tu,“ povedal Virgil, kývnuc smerom k chodbe, ktorou Beauchamp práve vošiel do miestnosti.
    „Uspokojiť?“ ostro zopakoval mladší člen Rádu. „Povedal by som, že dostane to najlepšie!“
    Sebastian, vikomt Beauchamp, dedičný gróf z Lockwoodu, bol veliteľom alebo tiež spojkou trojčlennej skupiny. On a jeho kamaráti mali iba okolo dvadsaťosem rokov, ale Jordan už videl aj mladších bojovníkov dokázať svoju odvahu.
    Beauovo roztopašné vystupovanie, suverénnosť a darebáctvo zmizli, keď sa ocitol zoči-voči nebezpečenstvu. Bol to pekelne dobrý bojovník, absolútne chladnokrvný a nebojácny.
    Jordanovi trochu pripomínal jeho, keď bol mladší.
    Ale ani vetroplach ako Beau by neurobil takú hlúposť, že by pustil Maru Bryceovú z rúk.
    Beauchamp mykol hlavou, odhodiac z čela zlatistý prameň vlasov, a zastal si vedľa Jordana s rukami v bok. „Užil si si dražbu?“
    „Bolo to osviežujúce,“ odpovedal Jordan so sileným úsmevom. „Čo máš v pláne dnes večer?“
    „Nič mimoriadne. Čo povieš na návštevu Saténovej črievičky?“
    „Nebol si tam náhodou aj včera večer?“
    „No a? Ty nemáš rád blondínky? Je tam jedno nové dievča, ktoré naozaj stojí za to...“ „Páni,“ prerušil ich Virgil, zvraštiac strapaté ryšavé obočie. „Falconridge musí napísať správu, a čo sa týka teba, chlapče, začneš pracovať na zozname podozrivých z dražby.“
    „A to práve dnes večer?“ protestoval Beau.
    „Máš niečo lepšie?“ spýtal sa Virgil.
    „Teraz už nie, ako sa zdá,“ hlesol mladík. Nato vzal Jordanovi z ruky zoznam mien.
    „Spokojný?“
    Virgil cynicky a pobavene pozrel na Jordana. „To ho na chvíľu ochráni pred problémami, čo povieš?“
    Beau podráždene zdvihol oči od zoznamu. „S tým nerátajte.“
    Jordan zavrtel hlavou. Popravde, starší členovia Rádu brali Beauchampa s istou blahosklonnosťou ako darebáckeho mladšieho brata – aspoň dovtedy, kým ten lotor poslúchal ich spoločný príkaz a držal sa bokom od slečny Carissy Portlandovej, Daphninej najlepšej priateľky.
    Max rozhodne nemienil dovoliť jednému zo svojich ľudí, aby sa zahrával s manželkinou mladou spoločnicou. Carissa Portlandová bola vskutku rozkošná: červenovlasá, bojovná a veľkorysá. Drobná rusovláska poznala celý Londýn – ako neúnavná dobročinná víla z rozprávky. Dokonca i Jordana uchvátila jej odvážna povaha a bystrý úsudok, ale čoskoro si uvedomil, že by to nemalo zmysel.
    Jeho ničivá posadnutosť istou brunetkou sa aj teraz, ako vždy, postarala o rozvrat v jeho beztak neutešenom ľúbostnom živote. Carissa Portlandová mu nemohla byť ničím viac ako sestrou; veď ani Beauovi nedávala nijakú nádej. Vražedne naňho gánila vždy, keď sa stretli.
    Jordan sa pre Beaua vážne znepokojoval. Vlastne sa preňho trápili všetci. Hoci vikomtove zelené oči sa leskli rovnako čertovsky ako inokedy, Jordan z neho priam cítil potláčané napätie, keď sa čakanie na jeho chýbajúcich spolubojovníkov
    vlieklo a predlžovalo.
    Už mesiace o zvyšku Beauovej skupiny nikto nepočul. Poverili ich istou úlohou v údolí Loiry a už pred niekoľkými týždňami sa mali ohlásiť.
    Beau sa pokúšal nedať najavo, že ho zožierajú obavy. To bol dôvod jeho častých návštev Saténovej črievičky, toho nechutného, biedneho bordelu, v tom čase však medzi šľachtickými švihákmi z vyššej vrstvy veľmi vychyteného.
    Jordan ta šiel raz alebo dvakrát s ním, len aby poskytol svojmu mladšiemu druhovi akú-takú morálnu podporu. Chápal, že muž musí niekde vypustiť nadbytok pary.
    Prítomnosť Beaua na tom mieste, samozrejme, vyvolala hádky medzi dievčatami – chceli ho totiž všetky.
    „Povedzte mi, aké podrobnosti chcete vedieť o tých bastardoch,“ mrmlal Beau, prebiehajúc očami zoznam.
    „Ako obvykle: kto, čo, kde – to by malo stačiť, kým vytipujeme najpravdepodobnejších,“ povedal Jordan. „Som si istý, že niektoré z tých mien sú prezývky, ale aspoň ti to poskytne bod, od ktorého sa môžeš odraziť.“
    „Mám ja teda šťastie.“ Beau si vopchal zoznam do vrecka vesty. „Takže je po dražbe, čo teraz?“
    „Teraz budeme čakať,“ odvetil Virgil ponuro.
    Jordan kývol Beauovi. „Očakávame, že James Falkirk sa na nás čoskoro obráti. Podľa toho, čo povedal dražiteľ, bude vedieť, že sa s nami môže skontaktovať prostredníctvom Christie´s. Dúfajme, že Virgil potom bude môcť uzavrieť obchod –Alchymistove zvitky výmenou za Drakea.“
    „Alebo za to, čo z neho zostalo,“ dodal Beau temným hlasom.
    „O Drakea sa ty neboj,“ zavrčal Virgil, no nie celkom sa mu darilo skryť bolesť pri pomyslení, že jedného z jeho chlapcov zajali a mesiace zversky mučili, až si sotva dokázal spomenúť, ako sa volá.
    „Lord Westwood patrí medzi najbystrejších, najstatočnejších mužov, akých táto organizácia kedy mala. Ak sa mu podarilo zostať nažive a dokáže ešte pár dní držať jazyk za zubami, dostaneme ho späť.“
    „Áno, pane,“ prikývol Jordan presvedčivo.
    Situácia bola naozaj zúfalá. Posledné správy naznačovali, že prometeovskí väznitelia Drakea tak kruto mučili, až prišiel o rozum – najmä o pamäť – a možno z toho, chudák, dokonca načisto zošalel.
    Šialeného Drakea s jeho smrteľne nebezpečným výcvikom sa bolo treba obávať, no teraz vyvstal ďalší znepokojujúci dôvod – Falkirkovi sa skutočne podarilo obrátiť ho proti Rádu.
    Podľa ich zdrojov prometeovci Drakea najprv väznili v pevnosti v Alpách, ale premiestnili ho. Všetko, čo vedeli, bolo, že ho má na starosti starý džentlmen Falkirk, a to im poskytovalo nádej, že s Drakeom zaobchádza ľudskejšie. Ale aj láskavosť by
    v rukách prometeovského majstra mohla poslúžiť ako zbraň.
    Ak Falkirk vystupuje ako Drakeov záchranca, môže ním účinnejšie manipulovať a dosiahnuť, aby prezradil tajomstvá Rádu, hoci to jeho mučitelia prostredníctvom
    bolesti nedokázali.
    Len pred mesiacom Rohan videl Drakea na vlastné oči a potvrdil, ako sa jeho brat bojovník zmenil – veď vlastným telom chránil Falkirka, keď mal Rohan jedinečnú
    možnosť starca zastreliť.
    No Drakeova strata pamäti mohla byť v skutočnosti požehnaním. Ak by mu prometeovskí mučitelia nepoškodili zmysly, pravdepodobne by v bolestiach všetko vyzradil.
    Skrátka, museli ho dostať naspäť, a to čím skôr. Ak chcel Falkirk Alchymistove zvitky výmenou za Drakea, tú cenu bol Rád ochotný zaplatiť.
    „Dobrú noc, chlapci,“ zahundral Virgil. „Ak nám majú zvitky pomôcť vykúpiť Drakeov život, tak bude najlepšie, ak ich zanesiem do trezoru, kde budú v bezpečí.“
    „Áno, pane.“
    „Dobrú noc, Virgil.“
    Starý Škót rázne vkročil do chodby a Beau s Jordanom sa tiež rozišli. Pravdupovediac, Jordan bol nesmierne unavený, lebo túto úlohu nepretržite pripravoval celé dva dni a dal do nej všetko.
    O chvíľu neskôr viedol svoj vysoký faeton temnými ulicami mesta a uvažoval o udalostiach toho dňa.
    Skúsenosti ho naučili, že v každej úlohe sa vyskytne divoká karta – okolnosť, ktorú nikto nemôže predvídať, bez ohľadu na to, ako starostlivo misiu naplánoval.
    To bol dôvod, prečo musel byť pripravený na všetko. A on si myslel, že je.
    Ale keď sa ocitol tvárou v tvár svojej dávnej láske, pocítil, ako sa mu pohla zem pod
    nohami. Pokúsil sa vypudiť ju z mysle, aby úspešne dokončil svoje poslanie, ale teraz...
    Akosi sa mu podarilo minúť odbočku domov a ocitol sa na Great Cumberland Street, smerujúc k Marinmu domu.
    Spomalil kone a zastavil koč oproti radu elegantných domov na ulici v tvare polmesiaca, kde bývala, hoci si v duchu hovoril, že je to hlúpy nápad. Čo to robí, dočerta?
    Rozmýšľal, že nechá koč na ulici, prejde k jej dverám, zaklope a vojde. Nadýchať sa jej vône, dotknúť sa jej...
    Nebuď hlúpy.
    Zároveň si uvedomil, že tu nemá čo hľadať. No vytrvalo hľadel do tmy, dychtiac čo len po jednom pohľade na ňu v žiare okien jej sídla.
    Zrazu ju zbadal za oknami nad schodiskom, ako so smiechom beží nahor. Jordan sa zamračil a natiahol krk. Hudobný salón? Za oknom mohol rozoznať hranu klavíra.
    Keď zvedavo nazeral dnu, videl ju, ako schytila svojho synčeka a niesla ho v náručí
    ako bábiku. V tichu tmavej ulice dokonca cez zatvorené okno tlmene počul jej hlas, ako mu natešene vraví: „A mám ťa!“
    Chlapček šťastne výskal, keď ho zdvihla vysoko do vzduchu so zbožňujúcim pohľadom, plným materskej hrdosti.
    Jordanovi zovrelo hrdlo. Rýchlo sa odvrátil, skôr ako si synčeka oprela o bok.
    Znovu sa zahľadel do okna, ale Mara zmizla, a on pocítil, ako ho zviera temnota.
    Na okamih ho zaplavilo zúfalstvo, černejšie ako tá zimná noc. Zhlboka sa nadýchol.
    Pomaly vydýchol oblak pary.
    Zdalo sa, že objavila spôsob, ako byť šťastná. A len o to šlo. Aj ja som šťastný,
    pripomenul si Jordan. No, spokojný je možno vhodnejšie slovo. Aspoň sa už necítil taký nesvoj.
    Koho chce oblafnúť, dočerta?
    „Mal som ísť do nevestinca s Beauchampom,“ povedal si nahlas.
    Kone vztýčili uši na zvuk jeho hlasu, ale Jordan sa rozprával sám so sebou. Pokrčil plecami, zľahka plesol zvieratá opratami a pohnal ich do klusu.
    Ale ozvena Marinho smiechu a výskotu jej dieťaťa ho sprevádzala až domov, k majestátnemu palácu so stĺporadím na Grosvenor Square – modernému, priestrannému, zo všetkých stránok dobre vybavenému... a mĺkvemu ako hrob.