Bratislava, Londýn, San Francisco   

I Left My Heart In San Francisco alebo Moje srdce ostalo v San Franciscu

Klára vojde do moderne zariadenej kúpeľne, ktorej dominuje oválna vaňa s vírivkou, nad dvoma umývadlami tróni vstavaná polička s množstvom krémových téglikov, očných sér, zvláčňujúcich krémov, bieliace zubné pasty. Pozorne sleduje svoj odraz v zrkadle. Skúma svoje hnedé mandľové oči, svetlé vlasy siahajúce po ramená, vybielené rovné zuby a dievčensky štíhlu postavu. Rada sa pozerá na svoju detskú tvár, mladé pružné telo, len oči má unavené. „Mala by som konečne prestať fajčiť, lebo o pár rokov sa zo mňa stane vráskavá tetka a moja tvár bude vyzerať ako vyžmýkaný citrón,“ pomyslí si v duchu. Tohto zlozvyku, ktorý si osvojila počas strednej školy, sa nedokázala vzdať po celé
    roky. Upokojuje ju pomalé poťahovanie z cigarety pri rannej káve, vychutnáva si ho pri večernom pohári vína. Účinne mierni stres a utišuje nervy, keď je rozrušená a potrebuje si utriediť myšlienky. Vytvára dymovú clonu, zábranu pred osamelosťou, keď je sama a rozmýšľa nad svojím životom. Je to jej stretnutie so sebou, keď sa nebojí pozrieť na dno svojej duše. Cigareta sa stala neoddeliteľnou súčasťou jej samotnej.
    „Pokojne by som si mohla obliecť bielu šik baretku, snehovobiely top, úzke nohavice rovnakej farby s nápisom Marlboro Lights a vyraziť na akúkoľvek Halloween párty a bola by som za najväčšiu hviezdu. A môj manžel, zarytý nefajčiar, by išiel za zapaľovač,“ pobavene si predstaví v mysli.
    Dnes vynechá horúci kúpeľ, dá si len krátku sprchu, pretože už o chvíľu ju príde vyzdvihnúť Paulína, naraňajkujú sa v Scala’s Bistre a potom ju čaká náročná cesta lietadlom cez Atlantický oceán. Konečne sa uvidí so svojou dlhoročnou priateľkou Marcelou. Je to jej najmilšia osoba z obdobia detstva a dospievania, vždy sa vzájomne podporovali a ich priateľstvo pretrvalo desiatky rokov, prežili spolu komplikované obdobia prvých, druhých a ďalších lások a sklamaní. Z pozoruhodného množstva ľudí, ktorí sa okolo nej premleli, ostalo len pár skutočných priateľov, ktorí ju sprevádzali na ceste životom. Tieto vzťahy si úzkostlivo strážila v srdci a po určitom čase jej nahradili chýbajúcu rodinu. Marcelu radila medzi prvými do tejto skupiny a úprimne si cenila ich vzájomné puto. Odjakživa
    mala tendencie upínať sa na priateľov, cudzích ľudí, dokonca materiálne veci ako knihy, zápisníky, fotoalbumy, spomienkové predmety. Dlho si nevedela vysvetliť, odkiaľ pochádza tá neuveriteľne silná potreba, túžba byť obľúbená, mať množstvo kamarátov a známych. Nakoniec to pochopila pred mnohými mesiacmi, keď skajpovala s otcom. Sebeckosť, zloba a citový chlad, ktorým čelila zo strany svojej rodiny, ju priviedli k tomu, aby v kamarátoch hľadala náhradu za vlastnú nefunkčnú rodinu. O to náročnejšie bolo opustiť tento bezpečný svet a odísť za Markom do Kalifornie.
    Marcela, ktorá necítila potrebu odísť zo Slovenska, kde bola úspešná a spokojná, predstavovala pre Kláru domov, niekoho, kto sa na ňu tešil a vítal ju, keď sa vracala späť. Ich silná citová väzba pretrvala i napriek tomu, že ich oddeľoval oceán. Tentokrát bol jej odchod na Slovensko celkom iný znepokojil ju Marcelin hlas v telefóne, znel tajuplne a akoby zmätene, nebol to ten zvyčajný veselý, bezstarostný hlas na druhej strane slúchadla. „Niečo nie je v poriadku, potrebuje ma mať pri sebe. Zdá sa, že je najvyšší čas na opätovné stretnutie,“ pomyslela si Klára.
    Schádza po schodoch viktoriánskej budovy, v ktorej sa nachádza ich dvojizbový apartmán. Pach čistoty a slabého parfému, ktorý sa tiahne chodbami rezidenčného hotela, jej dáva pocit domova. Pri východe zamáva na recepčnú, ktorú vyruší pri čítaní San Francisco Chronicle, letmým pohľadom skontroluje svoju podobu v zrkadle visiacom na stene pri východe. Vyzerá sviežo, jej štíhla silueta vyniká v úzkych leviskách a v bielej košeli, celkový dojem podtrháva trendy šedá kožená taška zavesená na jej predlaktí. Paulína, ktorá býva dva bloky od ich apartmánu, čaká na ňu pred domom. Ubehlo viac ako šesť rokov, odkedy sa náhodne stretli na párty spoločných známych a okamžite sa spriatelili. Paulína pracuje v oblasti modelingu. Je to sebavedomá, vysoká, štíhla bruneta. Pochádza z južných Čiech, kde vyrastala v pomerne skromných pomeroch. Klára na nej obdivuje nielen jej prirodzenú krásu, ale aj pracovitosť a inteligenciu. Je to jej najbližšia priateľka v San Franciscu, kedykoľvek sa môže na ňu spoľahnúť. Ich pravidelné stretnutia poskytujú obom pocit spolupatričnosti a istoty, ich kultúra a mentalita sú natoľko blízke, že občas zabudnú, že sedia v kaviarni alebo reštaurácii v San Franciscu, a nie v Bratislave či Jindřichovom Hradci.
    „Ahoj, Pauli, ako sa máš?“ privíta ju Klára letmým bozkom na líce.
    „Skvěle, Klárko, stěžovat si rozhodně nemůžu. Jsem ráda, že jsme se stačily ještě setkat, než pojedeš na Slovensko.“
    Nenáhlivým krokom sa vydajú do centra mesta smerom k reštaurácii, ktorá sa nachádza v blízkosti
    námestia Union. Klára si uvedomuje, že zraky okoloidúcich sú upreté na jej spoločníčku. „To dievča má naozaj šťastie, že ešte aj skoro ráno vyzerá vynikajúco. A to nie je ani namaľovaná,“ prebleskne jej
    mysľou.
    „Tak povídej, co je nového,“ sonduje Paulína hneď, ako si objednajú raňajky, Klára miešané vajíčka so slaninou a ražným chlebom a Paulína ovocnú misu s pomarančovým džúsom.
    Klára sa celá rozžiari. „Je až neuveriteľné, ako veľmi sa teším na Slovensko. Už teraz sa neviem dočkať stretnutia s mojimi dievčencami a toho, ako si pochutnám na domácej kačici s lokšami, ktorá sa mimochodom nedá ani porovnať s tunajšou pekinskou verziou pripravenou na sladko, na čerstvých rohlíkoch s parížskym šalátom, na chrumkavých cesnakových langošoch z autobusovej stanice Nivy. Teším sa, ako si posedím so starými známymi v skvostných kaviarničkách na pešej zóne, na koncert Editky Gruberovej vo Viedni, na bratislavské divadelné predstavenia a hlavne, že si trochu oddýchnem a zregenerujem sa. Predchádzajúce roky som príliš veľa pracovala, dva týždne dovolenky do roka nezachránia ani Supermana. Takže si plánujem poriadne užiť neplatené trojtýždňové voľno. S dievčatami vyrážame na pár dní na dámsku jazdu do Vysokých Tatier, kde si doprajeme masáže,
    očistné bylinné kúry, poklábosíme v čajovniach, ale hlavne budeme opäť spolu, naladíme sa na rovnakú vlnu a dobijeme si baterky.“
    „Tak to ti upřímně závidím. Tohle bych já teď moc potřebovala. A jsi už sbalená?“
    „Predstav si, že včera som hodinu balila darčeky. Odvtedy, čo sa stratilo viac zásielok, ktoré som posielala poštou na Slovensko, už to radšej neriskujem. Ja naozaj nerozumiem, či si poštári takto vysvetľujú riešenie finančnej krízy na Slovensku, alebo si myslia, že tie balíky sú určené im. Je pozoruhodné, že v Amerike sa mi nikdy nestratila pošta či balík, a to ich v práci posielam desiatky týždenne. Tentokrát beriem do lietadla všetky darčeky, ktoré sa mi nazbierali za posledný polrok.“
    Paulína sa snaží sústrediť na priateľkino rozprávanie, ale jej rozum s ňou veľmi nespolupracuje. Zasnene pozerá z okna, sleduje ľudí náhliacich sa po ulici, vníma ich ako spriaznené duše. Dnes má vynikajúcu náladu a vidí svet v ružových farbách, cíti sa povznesene, ľahká ako pierko.
    Klára sa s úsmevom na perách nakloní k Paulíne. „Počuj, moja, čo sa to dnes s tebou deje? Zdá sa, že ma vôbec nevnímaš, už dosť dlhú chvíľu sa neprítomne usmievaš. Snáď nie si zamilovaná? S tým cucflekom na krku, ktorý sa ti nepodarilo prekryť líčidlami, by to aj celkom sedelo.“
    „Já se ti omlouvám, ale dneska jsem toho moc nenaspala,“ ospravedlňuje sa Paulína „A asi jsem i trošku zamilovaná,“ dodá nakoniec.