Sushi v dushi   

Jedlo je v Japonsku liekom. Jedlom sa nikdy nemrhá, jedlom si človek udržiava zdravie, energiu, rovnováhu medzi duševnou a telesnou pohodou. Ak je žena tehotná, v reštaurácii majú pre ňu špeciálnu rybu, ktorou si upevňuje zdravie a dodáva veľa výživy dieťaťu. Keď už vie aj pohlavie, spôsob spracovanie je iný pri chlapcoch a iný pri dievčatách. Od detí tam nepočujete vetu - Toto nemám rád, toto nechcem. Vedia, že jedlo je zdravé a že sa naň tvrdo pracuje. A keď si Japonci medzi sebou hovoria hrôzostrašné historky, zväčša spomínajú na svoje výlety v USA, kde videli ľudí raňajkovať vysmážané mäsové krokety so zemiakmi, s miešanými vajcami a so sladkým pečivom. Zaliate kečupom a dorazené lievancami s javorovým sirupom.
    Moje prvé sushi má na svedomí zákazník, ktorý bol u nás v Šaraku pečený-varený a ktorého sme familiárne volali papá. Asi preto, že sa k nám všetkým správal ako k svojim dcéram, nemal svoju obľúbenú hostesku, bavil sa s každou a každej hovoril o svojom projekte, na ktorom makal celý život. O automobile, ktorý poháňala elektrina - vymyslel magnetický systém motora. Chodil po celom svete a bol presvedčený, že zmení dejiny sveta. Či sa preceňoval, či ho prevalcovali ropní magnáti, neviem. Ale dobrá nálada mu zostala, máloktorý Japonec sa smial tak veľa, tak často a tak srdečne ako on. Dobrú náladu mal aj v deň, keď sa rozhodol, že ma naučí jesť sushi.
    „Si tu už štyri mesiace, musíš to vyskúšať,“ oznámil mi, keď sme vošli do skromnej japonskej reštaurácie.
    „Nebudem to jesť,“ povedala som veselo.
    „Budeš,“ použil ten istý tón ako ja, „učíš sa hovoriť, učíš sa písať, musíš vedieť aj jesť.“
    Koľko pravdy bolo v tejto vete! Japonci sú potvory, a keď s nimi za jedným stolom sedí gaijin, teda cudzinec, radi si vychutnajú jeho negramotnosť v japonskom stolovaní. Sama som to študovala niekoľko rokov!
    Keď doniesli jedlo na stôl, papá vzal do rúk paličky, vložil si ich pozdĺžne medzi palec a ukazovák a jemne sa jedlu uklonil so slovami ittadakimasu. Je to niečo ako dobrú chuť, ale vzdáva sa tým aj úcta tomu, kto jedlo pripravil, a vďaka bohom za to, že to jedlo vôbec je na stole.
    Potom vzal do paličiek prvé nigiri s lososom, vložil si ho do úst a naznačil mi, aby som urobila to isté. Pokrútila som hlavou. Ani za nič.
    „Je to chutné, ver mi.“
    „Je to surové.“
    „Veľmi zdravé.“
    „Veľmi zvláštne.“
    „V tejto krajine to jedia všetci a dožívajú sa vysokého veku.“
    „V mojej krajine to neje nikto.“
    „Takže budeš najdlhšie žijúca...“
    „... Slovenka,“ pomohla som mu.
    „Slovenka,“ prikývol.
    Vzal si ďalší kúsok a namočil do sójovej omáčky s wasabi a všetko to pôžitkársky vložil do úst.
    „Neodídeme odtiaľto, kým to nevyskúšaš.“
    Vzdychla som. Nechal ma, nech sa pozerám, ako si jedlo vychutnáva, a stále sa usmieval.
    „Dobre,“ rezignovala som nakoniec, „ale objednaj mi k tomu pivo.“
    „Pivo?“ Oči mal zrazu veľké ako Európan, tak veľmi ho to prekvapilo.
    Prikývla som.
    „Aby som to zapila. Tú chuť.“
    Spoliehala som sa na to, že pivo je horké, zabije pachuť surovej ryby a zabráni napríklad aj tomu, aby som ju hneď nevyvrátila.
    Zasmial sa, pokrčil plecami a o chvíľu som mala pivo na stole.
    Potom druhé.
    Prvé sushi v živote som zjedla, keď som v sebe mala tri tretinkové fľašky. Už som ani nevedela, ako chutí. To sushi.
    Ale dnes ho milujem na všetky spôsoby.