Pražský cintorín
Najnovší román Umberta Eca je opäť podmaňujúcou freskou s množstvom postáv a príbehov. Kniha je zároveň aj veľkou učebnicou, v ktorej Rozprávač rafinovane spriada krvavý obraz európskych dejín od zjednotenia Talianska, ...
Najnovší román Umberta Eca je opäť podmaňujúcou freskou s množstvom postáv a príbehov. Kniha je zároveň aj veľkou učebnicou, v ktorej Rozprávač rafinovane spriada krvavý obraz európskych dejín od zjednotenia Talianska, ...
Bežná cena 14,95 €
Na sklade, objednávajte však rýchlo
Niet pochýb o tom, že dokument, v ktorom sa Rozprávač prehrabuje, je plný prekvapení a možno by stálo zato napísať podľa neho román.
Táto veta z románu Umberta Eca Pražský cintorín (vyd. Slovart 2012) je súčasťou hry Rozprávača-spisovateľa s Čitateľom, ktorému sa autor prihovára už v úvode, no samotná veta sa v knihe objaví až na strane 300, keď je čitateľ už dávno zatúlaný v spleti ulíc, uličiek, tajných chodieb, ba i parížskych podzemných kanálov, vytvárajúcich labyrint príbehu hlavného hrdinu Simoniniho. Veľké Č je vyjadrením toho, že autor kladie čitateľa na svoju úroveň a prizýva ho do spoluvytvárania tkaniva tejto veľkej historickej fresky. O aký dokument teda ide?
Sú to denníky možno najväčšieho falzifikátora na svete, veľkého táraja a tlčhubu, takisto mystifikátora, gurmána, ale predovšetkým veľkého zloducha, ktorý bohatne na výrobe falošných listín – a zároveň tým režíruje chod mnohých udalostí, známych z dejepisu Talianska, Francúzska, Nemecka a Ruska na konci 19. storočia. Košatosť knihy akoby nemala hraníc. Zjavujú sa nové a nové súvislosti, nové a nové spojenia, nové a nové odhalenia. Všetko, o čom sa v knihe píše, sa naozaj stalo, všetky postavy sú známe a ich príbehy zodpovedajú záznamom historikov. Okrem tej hlavnej: Simoniniho. Veľký fabulátor Umberto Eco ho vytvoril, aby sa pozastavil a pouvažoval nad krutým a zvráteným chodom sveta, kde sa akosi vždy lepšie darí zlobe a ničote, kde nepravda vždy akosi príliš dlho víťazí nad pravdou. A vytvoril ho a píše o ňom aj preto, že manipulácia ľudí a dejín, či ľudí v dejinách, nikde a nikdy neskončila, neustále pokračuje, je okolo nás – všetci ti ju prepáčia, len ťa pri nej nesmú verejne pristihnúť. Umberto Eco aj preto svoju literárnu manipuláciu s veľkou dávkou fantázie priamo zverejňuje – a je z toho strhujúci, aj keď chvíľami predsa len trochu zdĺhavý, veľkolepý, bravúrny román. A figliarsky sa k tomu priznáva vetou: Ktosi mi raz povedal, že veľkí románopisci vo svojich postavách vždy opisujú sami seba. No súd autora nad vlastnou postavou je jednoznačný. Nezaslúži si žiť. Aj preto s rovnakou precíznosťou, s akou opisoval receptúry bohatých jedál, skvelé pochúťky a delikatesy, zverejňuje a popisuje prípravu bomby, ktorú má hlavný hrdina nastražiť v stokách pod Parížom. Nevyznám sa vo výbušninách, no som presvedčený – v rámci hry Rozprávača a Čitateľa – že návod na zostrojenie nálože a príprava na jej odpálenie v sebe určite obsahuje presne tú potrebnú a zámernú chybu, ktorá Simoniniho znesie zo sveta: bude to posledné menu v jeho živote.
V slovenskom preklade knihy Pražský cintorín do autorsko-čitateľskej hry vstupuje aj ďalší hráč s veľkým písmenom na začiatku slova: Prekladateľ. Už dávno som v preloženom texte nečítal takú lahodnú, voňavú, bohatú, no zároveň presnú a obraznú slovenčinu, akú do celého textu svojim prekladom priniesol a vdýchol Stanislav Vallo. Vystihol v ňom každý detail a nezabudol ani všetky ostatné bujné kypriny (citát z jeho vety) tohto výnimočného románu.
Dušan Dušek
Napísané pre Knižnú revue
Pražský cintorín (Martin Szabo), citaj.to
Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Umberto Eco, autor známeho románu Meno ruže, sa narodil 5. januára 1932 v Alessandrii (Taliansko). Ktovie, či pri písaní príbehu s detektívnou zápletkou zasadeného do prostredia stredovekého opátstva tušil, že z knihy sa stane bestseller, ktorý si kúpi približne sedemnásť miliónov čitateľov po celom svete. Od prvého vydania v roku 1980 sa román dočkal prekladov do rôznych jazykov. "Keď som v New Yorku stretol Helen Wolfovú z vydavateľstva Helen and Kurt Wolf Books, ktorá výborne ovládala taliančinu, povedala mi: Tá kniha sa mi páči, no v tejto krajine, kde nikto nepozná gotické katedrály, si môžeme dovoliť vydať ju v náklade tritisíc kusov. Súhlasil som a napokon z toho bol milión a pol či dva milióny," vyjadril sa Umberto Eco v jednom z rozhovorov. Rovnomenným filmovým spracovaním - od ktorého sa však Eco dištancuje - si príbeh Meno ruže našiel cestu aj k tým, ktorí si s literatúrou práve netykajú. Umberto Eco žil v Miláne, hovoril plynule piatimi jazykmi, bol profesorom semiotiky a prednášal na prestížnych svetových univerzitách (odkiaľ si priniesol mnoho čestných doktorátov). Vďaka teórii o význame znakov a symbolov získal mnoho ocenení, medzi inými aj cenu Václava Havla a jeho manželky Dagmar. Začínal ako kultúrny redaktor v talianskej rozhlasovej a televíznej sieti RAI, prózu začal písať až po dvadsiatich rokoch vedeckej práce. Okrem románu Meno ruže sa stali medzinárodnými bestsellermi aj jeho ďalšie knihy, napríklad Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa, Baudolino, Tajomný plameň kráľovnej Loany a Pražský cintorín.
Vydavateľstvo Slovart pôsobí na slovenskom knižnom trhu od roku 1991. Od začiatku sa snaží prinášať čitateľom knihy, v ktorých rovnako dôležitú úlohu zohráva obsah i forma, teda v ktorých sa kvalitný a náročný obsah spája s polygraficky i výtvarne bezchybnou formou. Prináša na knižný trh hodnotné knihy popredných slovenských i svetových spisovateľov, monografie špičkových výtvarných umelcov i modernú literatúru pre deti a mládež. Nechce sa stať najväčším vydavateľstvom na Slovensku, no chce byť vydavateľstvom najlepších kníh.
Vydavateľstvo vzniklo roku 1991 ako dcérska spoločnosť „účastinnej spoločnosti pre zahraničný obchod Slovart“, ktorá existovala od roku 1970. V čase vzniku sa vydavateľstvo zameriavalo na vývoz kníh do zahraničia, neskôr postupne na vydávanie kníh v slovenčine a češtine.
Pri knihách človek vopred nevie, čo to všetko prinesie. Vo vydavateľstve Slovart však pracujú ľudia, ktorí majú radi knižky, preto si vyberajú podľa toho, čo pokladajú za dobré a samozrejme, že pritom ešte uvažujú aj o tom, čo si kúpi niekto iný.
A na ktorú knihu sú vo vydavateľstve Slovart najviac hrdí ?
"Určite tých kníh, na ktoré sme právom hrdí, bude dosť za viac ako 21 rokov fungovania vydavateľstva. Pre vydavateľstvo je najkrajší moment vymyslieť si knihu, nájsť na ňu správnych autorov, dať jej dokonalú formu, a potom zožať s knihou úspech. To je zhmotnenie vydavateľského remesla."