Autorka už predchádzajúcimi publikáciami Anglické idiómy pod lupou (2002) a Francúzske idiómy pod lupou (2006) ukázala tak svoju schopnosť preniknúť do mentality týchto národov, ako aj talent vtipne komentovať lingvistické a sémantické problémy. Už týmito netradičnými slovníkovými dielami, napísanými sviežim jazykom, zameriavajúcimi sa na ustálené slovné spojenia, vzbudila záujem čitateľa dostať sa pod kožu týmto kultúram, ku ktorým stále pristupujeme s akousi pietou. Hoci na prvý pohľad je najnovšia autorkina knižka „z iného súdka“, predsa je voľným pokračovaním spoznávania francúzskej kultúry, tentoraz nie cez slovné spojenia, ale pohľadom pod povrch parížskeho života. Kto iný, ako rodená Slovenka s odbornou znalosťou ruštiny a angličtiny, s belgickým manželom, francúzskym občianstvom a dvanásťročným trvalým pobytom v Paríži, ktorej navyše nechýba prenikavý postreh a triezvy úsudok, vie našincovi lepšie odhaliť finesy metropoly na Seine. Dá nám pocítiť vône a chute parížskych cukrární a pekární, umožní nám nazrieť pod pokrievku, objasní, v čom spočíva tajomstvo rodinných receptov. Parížania si potrpia nielen na noblesné stolovanie, ale aj na kvalitné jedlá, okrem vychýrených reštaurácií každoročne vyhodnocujú aj najlepšie bagety mesta. Víťaz o najlepšiu parížsku bagetu roku 2008 získal privilégium – zásobovať týmto chrumkavým pečivom celý rok prezidentskú kuchyňu v Elyzejskom paláci. Akoby medzi rečou sa dozvieme, že recept na bagetu priniesol do Francúzska pred sto dvadsiatimi rokmi najvyšší rakúsky komorník gróf Zang, dodnes si zachovala tvar viedenskej bagety a základnými kritériami je dĺžka 70 cm a váha od 250 do 300 g. S jedlom sú úzko späté aj tradičné sviatky, Francúzi na Hromnice pečú palacinky, pričom v ľavej ruke držia zlatú mincu a pravou prehadzujú palacinku, ak sa obrat podarí, bude sa dariť aj rodine, peniaze nebudú chýbať. Keďže autorka je matkou troch detí, umožní nám pohľad na starostlivosť o deti, na systém materskej dovolenky, zdravotníckeho a sociálneho zabezpečenia, na francúzsku výchovu v jasliach a škôlkach. Zaujímavý je prístup k otužovaniu, deti v jasličkách chodia bosé, vraj od nôh neprechladnú. Nuž, naše staré mamy by s touto teóriou ťažko súhlasili. Aj to je jeden z dôkazov, že ak chceme cudziu kultúru pochopiť, musíme ju zažiť na vlastnej koži. Autorka nás zavedie na svoje obľúbené miesta – do štvrte Marais, do náhodne objavenej kaviarničky, do reštaurácie spojenej s rodinnými udalosťami, ale aj do Luxemburských záhrad, do Francúzskej národnej knižnice a do Univerzitného mestečka, pričom vždy k historickému exkurzu pridá niekoľko vlastných postrehov, ktorými nám približuje mentalitu a zvyky Parížanov. Nezabudne vtipne poznamenať, ako tlačenica v metre či nefungujúce služby počas štrajkov dokážu strhnúť masku uhladenosti aj tým najdistingvovanejším a najuhladenejším Parížanom. Ak si na tento rok plánujete cestu pod Eiffelovku, táto knižka vám pomôže zaostriť správnu optiku na lesk a biedu tejto kultúrnej mekky, kde denne zanechajú psí obyvatelia na jej uliciach 16 ton výkalov, 12 ton vyzbierajú smetiari, 4 tony končia na topánkach, pričom pokuta za neodstránenie výkalu po „svojom miláčikovi“ je 183 eur. Aby sa aj Parížania dozvedeli, ako ich autorka vykreslila Slovákom, pridala na záver résumé a obsah vo francúzštine.
Marta Bábiková, Knizna Revue (Literarne informacne centrum), cislo 5, rok 2011